
Silný príbeh paralympionika Martina Joppu, ktorý ako dieťa prišiel o nohy vinou vodiča pod vplyvom alkoholu, je mementom aj inšpiráciou. Kampaň Slovenského paralympijského výboru a Nadácie Allianz pripomína, že každý z nás má moc zabrániť tragédii – stačí jedno zodpovedné rozhodnutie. Nulové promile za volantom nie je obmedzenie, ale skutočné víťazstvo – nad rizikom, nad ľahostajnosťou, nad sebou samým.
Slovenský paralympijský výbor a Nadácia Allianz prinášajú štvrtý diel preventívnej kampane, ktorá mení pohľad na zodpovednosť za volantom. Tentokrát s mottom „Nula promile je víťazstvo“ prináša silný príbeh kapitána slovenskej parahokejovej reprezentácie Martina Joppu. Jeho život sa zmenil v okamihu – ako osemročného chlapca ho zrazil vodič pod vplyvom alkoholu. Prišiel o obe nohy, no nie o vôľu žiť naplno. Dnes inšpiruje celé Slovensko svojím odhodlaním, silou a schopnosťou odpustiť.
Martin Joppa hovorí otvorene: „Nie som ten, kto z toho vyviazol zle.“ Parahokej mu dal nový zmysel života, vrátil ho k športu a priniesol mu sny, ktoré sa zmenili na skutočnosť – reprezentuje Slovensko, má rodinu a pevné hodnoty. Jeho príbeh nie je len o následkoch nehody, ale o víťazstve nad osudom. O víťazstve, ktoré začína práve tam, kde sa končí bezohľadnosť – pri nulovom promile za volantom.
Alkohol za volantom spôsobuje viac ako 25 % dopravných nehôd na Slovensku. Každé jedno rozhodnutie sadnúť si za volant po poháriku môže mať nezvratné následky. Kampaň „Nula promile je víťazstvo“ preto apeluje na všetkých vodičov aj spolujazdcov – zodpovednosť sa začína ešte pred jazdou. Vybrať si nulové promile znamená vybrať si život, bezpečie a rešpekt voči ostatným.
Od roku 2022 prináša SPV a Nadácia Allianz sériu kampaní, ktoré zachraňujú životy. Od skokov do vody, cez mikrospánok až po nepozornosť za volantom – každá z nich nesie skutočný príbeh paralympionika, ktorý pozná následky na vlastnej koži. Tento rok pokračuje posolstvo ešte silnejšie: alkohol nepatrí na cesty. Pridaj sa aj ty k tým, ktorí šíria odkaz – NULA JE VÍŤAZSTVO.
Alkohol za volantom je na Slovensku spoločensky veľmi dôležitá téma, pretože sa týka takmer každého. Poisťovňa Allianz už v minulosti spolupracovala na rôznych osvetových akciách so Slovenským paralympijským výborom. Paralympijskí športovci sú totiž osobnosti, ktoré môžu cez vlastné životné príbehy a príklady hovoriť o týchto témach. Táto spolupráca je preto veľmi užitočná a prospešná, robí túto tému totiž pochopiteľnejšiu pre širokú verejnosť.

„Takmer každý dospelý človek je motorista alebo aspoň spolujazdec v aute, preto je dôležité o tom hovoriť. Stretávame sa častejšie s prípadmi, kedy vodiči pod vplyvom alkoholu spôsobia dopravnú nehodu. Nie len takú, že zapríčinia zranenia sebe a poškodia cudzí majetok ale takisto spôsobia fyzickú ujmu aj iným účastníkom dopravnej premávky. Napríklad spolujazdcom alebo chodcom, motocyklistom aj cyklistom,“ uviedla riaditeľka odboru komunikácie poisťovne Allianz Lucia Strnad Muthová.
Na príbehu Martina Joppu zaujalo pani Muthovú najmä to, ako sa vyrovnal s novou situáciou po zranení. Podľa jej vyjadrení je 28-ročný športovec žiarivým príkladom pre ostatných, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii. „V každom prípade treba zvážiť svoje schopnosti a skúsenosti. Nepodľahnúť tomu na čo ma navádzajú odvážnejší spolužiaci, ktorí možno chcú len vyprovokovať zmenu nášho správania. Vždy je potrebné sa správať podľa nášho vedomia a svedomia a samozrejme tak, aby sme jazdili bezpečne a neohrozili ostatných,“ vyjadrila sa zástupkyňa poisťovne.
Podľa nej je dôležité, aby sa na podstatných spoločenských témach participovali aj veľké a známe firmy. V súčasnosti podľa štatistík poisťovne Allianz je alkohol za volantom zodpovedný za 25 percent všetkých dopravných nehôd. „Vychádzame prioritne zo štatistík, ktoré máme my v poisťovni. Máme skutočne veľké porfólio klientov a poistných udalostí, ktoré denne riešime. Potom ešte využívame dostupné verejné štatistiky, rôzne reporty a analýzy,“ povedala pani Strnad Muthová.
Často však bývame svedkami aj incidentov, ktoré majú nepredstaviteľne tragické dopady. Otázka, či si človek sadne za volant aj po „povestnom jednom poháriku“ je na individuálnom posúdení. „Je to o osobnom prístupe a miere zodpovednosti, ktorú každý motorista má. Ak to však odradí aspoň jedného človeka, aby si sadol za volant pod vplyvom alkoholu alebo omamných látok, tak tá kampaň bude prospešná a určite môže zachrániť životy,“priblížila posolstvo akcie riaditeľka odboru komunikácie v poisťovni.

Podporila Nadácia Allianz
Odomknúť, nasadnúť, zapnúť si pás, naštartovať… Väčšinu úkonov spojených so šoférovaním vozidla robíme podvedome. Jedno malé zaváhanie dokáže navždy zmeniť život. Každý deň MÁTE V RUKÁCH VIAC NEŽ VOLANT, máte v rukách zodpovednosť za život. Buďte pozorní a uvedomte si možné dôsledky predtým, než nastanú. PREVENCIA MÁ CENU ZLATA.
Bežné činnosti, akou bezpochyby v našich životoch je šoférovanie, robíme automaticky, naučene. Avšak naučene si často neuvedomujeme, že momenty rozhodujú. Jozef Metelka a jeho osobná skúsenosť, ktorú nám opísal, je toho príkladom. “Preletel som cez riadidlá, čo nebolo pre mňa nič nové, pretože cez riadidlá som ako cyklista preletel už veľakrát. Keď som dopadol a skúsil pohnúť nohou, tak som zistil, že to bude poriadny problém.”. Nasledoval čas vyhodnotenia a uvedomenia si situácie. “Bolesť, hnev, neistota, nádej, zmena života a v prípade 3-násobného paralympijského víťaza aj Happy end…”.
Jozef Metelka bol vždy veľmi aktívny človek plný elánu, snov a život si užíval plnými dúškami. Odmalička inklinoval k pohybu a športu. Bola to najmä cyklistika a lyžovanie, čo vypĺňalo jeho voľný čas. Prečítajte si jeho príbeh v nasledujúcom článku Michala Čarnokyho.
Pristupujme k vlastnej zodpovednosti vedome. Často ju podceňujeme, a pritom aj drobné konanie dokáže zasiahnuť okolie a spustiť nekontrolovateľnú kaskádu ďalších udalostí. Strata života či nezvratný zdravotný hendikep, ktorý radikálne zmení našu dovtedajšiu životnú realitu. Nielen pri šoférovaní, ale aj pri iných činnostiach majme preto na pamäti PREVENCIA MÁ CENU ZLATA, a že V RUKÁCH MÁME VIAC NEŽ VOLANT.
Mnohí ste tú situáciu už určite zažili. Šoférujete a cítite sa dobre, iba vám sem-tam klipkajú oči a akosi sa neviete sústrediť na vozovku. Vravíte si však, že o nič nejde a možno si pustíte hlasnejšie hudbu, aby vás nabudila. Veď do cieľa cesty je to už iba pár kilometrov. Mikrospánok môže trvať iba niekoľko desatín sekundy, no pokojne aj pol minúty, dokonca pri otvorených očiach. Počas tohto intervalu človek nevníma vonkajšie podnety, vizuálne vnemy a ani hlasná hudba nepomôže. Ak práve sedí za volantom, stráca nad vozidlom kontrolu.
V lepšom prípade vodiča „prebudia“ údery kolies do malých spomaľovačov, ktoré už bývajú zabudované do stredových čiar alebo čiar pri krajnici diaľnice, modernejšie autá sú dokonca vybavené monitoringom koncentrácie vodiča a asistenčnými systémami. O prípadoch, keď to, našťastie, dobre dopadlo, sa ani nemáme ako dozvedieť. Tie tragické sa v novinách, televíziách a na internete stávajú témou dňa.
Pre tento rok sme vybrali ako preventívnu tému mikrospánok za volantom, nakoľko väčšina z nás sme vodiči a každý pozná situácie, keď si sadá za volant v pohode alebo viac unavený. V každom prípade chceme všetkých varovať, aby si nesadali za volant v stave, keď nedokážu ovládať svoju únavu a radšej by si mali chvíľu oddýchnuť, zastaviť alebo sa predtým poriadne vyspať, aby následky takéhoto šoférovania neboli fatálne. Aj ja šoférujem dlhé roky a poznám aj únavu. Tiež sa mi stalo, že som musela zastaviť na čerpacej stanici, dať si kávu a na hodinu si pospať, lebo som nebola schopná šoférovať ďalej.
Únava vedúca k mikrospánku nás oberá o koncentráciu. Našou úlohou je bezpečne doraziť do cieľa, a hoci to znie banálne, potrebujeme na to podať a volantom primeraný výkon. Preto by sme mali pred každou cestou autom zvážiť, v akej sme forme. Odborníci napríklad zistili, že po sedemnástich hodinách bez spánku máme reflexy na úrovni osoby s pol promile alkoholu v krvi. Sadnúť si za volant po prebdenej noci je teda jeden z vôbec najhorších nápadov. Nie je pritom vôbec dôležité, či vyrážame na dlhú a nudnú cestu alebo sa chceme presunúť iba pár kilometrov s upokojujúcim pocitom, že sa mi predsa nemôže nič stať.
Nikdy neviete, kedy sa udalosti vo vašom živote zvrtnú a nič už nebude také, ako predtým.
Mariánovi Kamienovi sa to prihodilo v roku 2009 na pracovnom pobyte v Dominikánskej republike. Zo Slovenska odchádzal ako zdravý mladý muž, vrátil sa v sprievode lekárov, po ťažkej operácii, odkázaný na pomoc druhých.
Fatálne poranenia chrbtice pri skokoch do vody sa neudejú len v neznámom prostredí, pri skákaní z veľkej výšky či pri nepreskúmanej hĺbke vody. Môže sa to stať aj na jazere, ktoré dôverne poznáte, pri bežnej „hlavičke“ do vody priamo z brehu. Stačí nešťastná súhra okolností. Tak ako to bolo v prípade Radoslava Malenovského.
Mal iba šestnásť rokov a tešil sa, že letné prázdniny sa práve začali. Počasie v ten deň nebolo ideálne, a tak, keď ho kamaráti prišli zavolať, či by sa nešiel kúpať, odmietol. Až po chvíli si to rozmyslel a rozbehol sa za nimi.
Cesta k bezstarostnému životu vedie cez prevenciu. Pri zábave a dobrej nálade najmä mladí ľudia neraz zabúdajú na možné riziká a nebezpečenstvá.
Je prednostom Neurochirurgickej kliniky FNsP Nové Zámky. Od skončenia štúdia na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1977 sa venuje neurochirurgii. Patrí medzi priekopníkov neuromodulačnej liečby na Slovensku.
To že prevencia je nad zlato by sme si mali opakovať stále. Naozaj to platí.
Je rehabilitačný lekár a vysokoškolský pedagóg. Pôsobí na Inštitúte fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Piešťanoch. Bol dlhoročným riaditeľom Národného rehabilitačného centra v Kováčovej.
Obyčajný skok do vody môže mať fatálne následky. Je pritom, bohužiaľ, často jedno, či ide o skok z veľkej výšky alebo do vody neznámej hĺbky. Mnohé úrazy sa končia paralýzou a vozíčkom aj po hlavičkách do bazénov, ktoré spĺňajú všetky povinné parametre, alebo pri šantení na brehu jazera. Väčšina z týchto vážnych zranení je úplne zbytočná, bez skokov do vody sa predsa dá celkom pohodlne žiť.
Mnoho zdravých ľudí zrejme ani netuší, že neschopnosť chodiť, v prípade kvadruplegikov aj vážne komplikácie s používaním horných končatín a úchopom, nie sú jediné starosti vozičkárov. Niektoré nevidno na prvý pohľad, no o to viac ich trápia. Navyše, sú mimoriadne diskrétne. Vozičkár sa musí naučiť novým spôsobom čítať signály svojho tela a po zvyšok života musí rátať s tým, že sa úplne zmení spôsob jeho stravovania a vylučovania.
Naša chrbtica a miecha, ktorá ňou prechádza, sú veľmi krehké. Pri niektorých aktivitách sme sa ich už naučili chrániť, nosíme prilby pri bicyklovaní, kolobežkovaní či lyžovaní, snowboardisti používajú chrániče celého chrbta známe ako „korytnačky“. Pri skokoch do vody však žiadna vonkajšia ochrana neexistuje. Na verejných kúpaliskách a v plavárňach upozorňujú na zákaz skákania do vody výstražné tabule a dohliadajú naň plavčíci.