V júni spolu s vodným slalomárom Jakubom Grigarom zložila parastolná tenistka Alena Kánová prezidentovi Slovenskej republiky Petrovi Pellegrinimu slávnostný sľub. Držiteľka jednej zlatej, dvoch strieborných a dvoch bronzových medailí sa chystá už na svoju deviatu paralympiádu. Ako jedna z mála patrí medzi tzv. obojživelníkov, pretože reprezentuje krajinu na letných aj zimných hrách. Pred pár rokmi jej totiž zachutil aj curling na vozíku.
Z horského dievčaťa na invalidný vozík
Narodila sa v Liptovskom Mikuláši, no už ako polročná sa presťahovala na Malinô Brdo pri Ružomberku. Jej rodičia boli chatári, žili v horskom stredisku uprostred prírody a vďaka tomu mala so sestrou detstvo, aké iné deti nezažili. Do školy chodila na lyžiach, na saniach či kabínkovou lanovkou. Svah mala vždy rovno pod nosom. K športu a prirodzenému pohybu na čerstvom vzduchu tak mala prirodzene veľmi blízko.
Zlom prišiel s autonehodou, keď mala 14 rokov. Utrpela vážne zranenia a jej zdravotný stav bol vzhľadom na vtedajšiu úroveň medicíny veľmi kritický. Podľa lekárov prežila iba vďaka tomu, že bola mladá a v dobrej kondícii. Najhoršie však bolo poranenie chrbtice s prerušením miechy, ktoré znamenalo ochrnutie dolných končatín. Po ročnom liečení a rehabilitáciách sa napokon vrátila späť do života na vozíku.
„Stalo sa to v lete po úspešných prijímačkách na gymnázium. Nastúpila som tam teda celkom inak, ako som si predstavovala. Mala som však veľkú podporu rodiny, ktorá mi výrazne pomáhala začleniť sa späť do normálneho života. Bolo to totiž v roku 1994 a vtedy bolo u nás veľmi ťažké zohnať prakticky všetko, čo hendikepovaný človek potreboval. O nejakom bezbariérovom prístupe na Slovensku ani nehovorím,“ spomína dnes Alena Kánová.
Osudové spojenie so stolným tenisom
Invalidný vozík a s ním nový život jej výrazne skrížil vtedajšie plány. Nabrala však nový smer. A tým bol šport zdravotne znevýhodnených. Keď chytila do ruky stolnotenisovú raketu, zistila, že v tom nie je najhoršia a začali sa jej otvárať všetky tie nové možnosti, všetko zrazu získalo iný rozmer.
„Stôl sme mali aj doma na chate, hrávala som to aj v pionierskom krúžku, no a raketu mi dali do ruky aj na liečení v Kováčovej, kde som sa stretla s bývalými paralympijskými reprezentantmi. Našla som sa v tom a ostalo to so mnou,“ hovorí Kánová.
Jej parastolnotenisové výkony začali napredovať rýchlym tempom. Pomohol jej k tomu stolnotenisový klub v Ružomberku, ale aj tréner Roman Cibulka, ktorý ju učil okrem technických aj mentálnym schopnostiam. Alena tak už ako mladá veľmi rýchlo začala zbierať prvé medaily na európskych aj svetových fórach a potom ich už iba obhajovala. Prvé zlato na ME získala v roku 1999 v Piešťanoch, majsterkou sveta sa premiérovo a doteraz jedinýkrát stala v roku 2002 v Taipei. To už však bola aj úradujúcou paralympijskou víťazkou…
Rozprávková premiéra v Sydney 2000
Ako 20-ročná debutovala na Paralympijských hrách 2000 v Sydney. Bola si vedomá svojich predchádzajúcich dobrých výsledkov aj kvality, no napriek tomu v Austrálii nemala veľké oči. „Nemyslela som na medaily. Išla som od zápasu k zápasu. Pre mňa to bol vlastne turnaj ako každý iný. To, čo sa mi podarilo, som si uvedomila až po návrate domov,“ hovorí Alena Kánová o svojom najväčšom paralympijskom úspechu, keď pri premiére v Sydney získala zlatú medailu.
Ani po tom sa však necítila byť hviezdou. Vrátila sa k štúdiu, do práce a šport bol vlastne takou doplnkovou aktivitou k jej bežnému životu. Prišli aj ďalšie európske a svetové úspechy, no a tiež ďalšie paralympijské medaily. V Aténach 2004 vybojovala bronz, v Pekingu 2008 striebro, z Londýna 2012 opäť priniesla bronz, v Riu 2016 vypadla vo štvrťfinále, no v pandemickom Tokiu 2020 (2021) opäť hrala vo finále a odišla so striebrom.
Curling a premiéra aj na zimnej paralympiáde
Stolný tenis však nie je jediný šport, s ktorým sa Alena Kánová dostala až na paralympiádu. Patrí totiž medzi tie ojedinelé zjavy, ktoré súťažia na letných aj zimných hrách. A to vďaka na Slovensku pomerne nerozšírenému športu – curlingu.
„K tomu som sa dostala cez zdravých slovenských curlerov, bratov Pitoňákovcov s Milanom Kališom. Chceli vytvoriť družstvo, lenže v tíme musí byť minimálne jeden človek opačného pohlavia, čo väčšinou býva jedna žena. Oslovili ma, prišla som na jednu skúšku a napokon sme vytvorili skvelú partiu, ktorá robila a stále robí výborné výsledky,“ rozpráva Kánová o svojom druhom paralympijskom športe.
Curling na Slovensku však nemá prakticky žiadne zázemie. Spomínaní bratia Pitoňákovci sú vlastne takými priekopníkmi tohto športu u nás. Keď sa Alena s nimi prebojovala na paralympiádu a urobili aj niekoľko skvelých výsledkov na iných medzinárodných súťažiach, ľudia z iných krajín tomu ani nedokázali uveriť.
„Nechápali, že sme len piati a dokázali sme sa pripraviť na tak vysokej úrovni. My vlastne na Slovensku ani nemáme kde trénovať. Museli sme vždy cestovať do Čiech, do Prahy, kde bolo viac možností, a dnes vlastne opäť máme k dispozícii už iba jednu halu. Všetky tie vynikajúce výsledky sme dosiahli iba vďaka tomu, že sme skvelá partia,“ vysvetľuje Alena Kánová.
Curling na vozíku je trochu iný. Keďže sa v ňom nezametá, je pasívnejší, viac o presnosti a sústredení. Má to však aj svoje nevýhody, pretože v chladnej hale niekedy musia hráči na vozíku vydržať len tak sedieť aj niekoľko hodín. V zime to vie byť nepríjemné a ľahko môžete aj prechladnúť.
Cestovanie, láska, rodina a pomoc ostatným
Okrem stolného tenisu a curlingu má Alena aj veľkú vášeň pre cestovanie. Práve vďaka nemu sa spoznala aj so svojím manželom Petrom. „Po paralympiáde v Londýne 2012 som mala také náročné obdobie a bola som vyčerpaná. Potrebovala som vypadnúť niekam ďaleko a podobné plány mal vtedy aj Peťo. Veľmi sme sa ešte nepoznali, no napokon sme spolu precestovali Vietnam a bolo to také pekné, že dnes máme spolu dve pekné deti,“ usmieva sa šťastná mama Ninky a Aničky.
S deťmi jej život dostal opäť nový rozmer. Rodičovstvo berie Alena veľmi zodpovedne a neskrýva, že to nie je jednoduchá úloha. „Zmenilo sa toho veľa. Zrazu musíte program prispôsobovať niekomu inému. A najmä musíte mať na pamäti, že vychovávate ľudí tak, aby raz boli prospešní pre túto spoločnosť. Vidíte, ako sa vám menia pred očami každú chvíľu, chcete im dať najviac, ako sa dá. No a ja som si dcéry už ako bábätká brávala aj na turnaje. Myslím si, že to bola pre nich dobrá skúsenosť, vidieť tento športový svet z prvej ruky. Sú v podstate vychovávané v stolnotenisových halách.“
Kánová si zo svojich ciest po svete najviac cení návštevu Vietnamu, Ománu, Nepálu, Tibetu aj základného tábora pod Mt. Everestom. Rozhodne nepatrí medzi tých, ktorí sa chodia čľapkať a opaľovať do dovolenkových rezortov. „Precestovala som toho dosť veľa, no čím viac človek cestuje, tým viac si váži aj to, čo má doma. Už len to, že máme štyri ročné obdobia, pitná voda nám tečie priamo z kohútika a ďalšie pre nás bežné veci, nie sú všade vo svete samozrejmosťou. Ešte stále niečo plánujeme, no teraz budeme vyberať destinácie viac s ohľadom na naše dievčatá, keďže už sú väčšie a budú si viac všímať a rozumieť svetu okolo seba,“ pripomína.
Okrem toho, že sa venuje športovej kariére, práci a rodine sa Alena snaží angažovať aj v podpore iných zdravotne hendikepovaných ľudí alebo tých, ktorým sa výrazne zmení život po vážnom úraze. „Bol to môj sen a napokon sa nám v roku 2013 podarilo otvoriť Paralympijské motivačné centrum v Kováčovej. Veľmi rada robím aj besedy medzi hendikepovanými dospelými aj deťmi. Snažíme sa im hovoriť, aby na nič nezanevreli a žili ďalej, pretože nikdy neviete, čo sa môže stať. Chcem, aby vedeli, že sa dá žiť ďalej aj s hendikepom,“ vysvetľuje.
Komu by opäť podarovala prípadnú medailu z Paríža?
Rodina bude Alenu Kánovú podporovať aj na tohtoročnej paralympiáde v Paríži. Keďže je to blízko, rozhodla sa ešte predsa len zúčastniť a skúsiť šťastie. Prvýkrát bude súťažiť aj v zmiešanej štvorhre po boku Borisa Trávníčka. Avšak tentoraz má turnaj iný formát, keďže sa hrá už od úvodných kôl vyraďovacím systémom, ktorý neodpúšťa slabšie dni. Ak by z toho opäť bola nejaká medaila, zrejme by ju znova niekomu podarovala.
Kánová má totiž zaujímavý a krásny zvyk rozdávať svoje najcennejšie medaily z paralympiády a z majstrovstiev sveta. Darovala prakticky všetky: „Jediné zlato z majstrovstiev sveta som darovala trénerovi Romanovi Cibulkovi, paralympijské zlato zo Sydney dostali do daru rodičia, jednu medailu som venovala do Kováčovej ako vďaku aj ako motiváciu pre iných pacientov, no a striebro z Tokia dostali deti s manželom. Aby aj oni vedeli, pre koho mama bojovala.“
