Nikdy neviete, kedy sa udalosti vo vašom živote zvrtnú a nič už nebude také, ako predtým.
Mariánovi Kamienovi sa to prihodilo v roku 2009 na pracovnom pobyte v Dominikánskej republike. Zo Slovenska odchádzal ako zdravý mladý muž, vrátil sa v sprievode lekárov, po ťažkej operácii, odkázaný na pomoc druhých.
„Bol to obyčajný skok do obyčajného hotelového bazéna. A nesúviselo to s jeho hĺbkou, skákať sa doň dalo. To ja som v najnevhodnejšom okamihu uhol rukami a hlavou narazil o dno. Nemôžem za to nikoho viniť, vedel som, kam skáčem. Bola to len zlá kombinácia okolností a zlý skok v danej chvíli. Nič viac,“ hovorí. V čase úrazu mal Majo iba 33 rokov. Rád a často hrával futbal a hokej, ešte radšej lyžoval či bicykloval, bavil ho skialpinizmus. Osud vie byť niekedy kruto ironický – napriek aktívnemu športovaniu si dovtedy nikdy nič nezlomil. „Skok do bazéna bol príčinou prvej zlomeniny v mojom živote. A hneď išlo o šiesty krčný stavec.“
Prvú operáciu absolvoval v nemocnici v Dominikánskej republike, hneď, ako to jeho zdravotný stav dovoľoval, ho letecky prepravili na Slovensko. „Naša firma v žiadnom prípade nepustí svojich ľudí do zahraničia bez poistenia, takže všetky výdavky hradila poisťovňa.“ Zázrak bol, že úraz vôbec prežil. Pri zlomenine šiesteho krčného stavca sa to bežne nestáva. Podľa prvotných prognóz slovenských lekárov mal však už iba ležať a dýchať pomocou prístrojov.
Nech všetko znova funguje ako predtým
Hnacím motorom pre Maja Kamiena sa stala priateľka Zuzka. Keď bol po dlhých mesiacoch v nemocnici a rehabilitačných zariadeniach schopný vrátiť sa domov a učiť sa žiť na invalidnom vozíku, nič mu neuľahčovala. „Bývala na mňa síce často prísna a vyžadovala, aby som sa sám naučil zvládať čo najviac, ale vôbec sa jej nečudujem. Kto by chcel do konca života robiť niečo za druhého?“ Usmieva sa Majo.
So Zuzkou sú dnes manželia, postavili dom a splodili dve krásne deti, dcéru Šarlotku a syna Majka. Mimochodom, celú stavbu rodinného domu, navrhnutého tak, aby sa v ňom všade a bezpečne dostal vozičkár, riadil iba pomocou počítača a telefónu práve Majo.
Už rok po ťažkom úraze sa vrátil do práce, zamestnávateľ mu vytvoril také podmienky, že mohol opäť robiť na plný úväzok. „A to ešte za mnou pravidelne chodieval fyzioterapeut a aktívne so mnou cvičil a aj sám som čo najviac trénoval s vozíkom, aby som zosilnel. Naozaj nezostal čas na myšlienky typu, či zo zúfalstva skočiť do vody,“ neodpustí si čierny vozičkársky humor. Majo dokonca rozšíril svoje aktivity aj o šport a dnes patrí do tímu slovenských paralympijských reprezentantov v parastolnom tenise. „Chcem si však naďalej hlavne vychutnávať rodinný život. Človek, ktorý ešte vlastnú rodinu nemá, to asi ťažko pochopí, ale pre mňa je to to najvzácnejšie. A chcem takisto prispieť v rámci svojich možností k tomu, aby všetko fungovalo, napríklad aj zlepšujúcou sa sebestačnosťou. Chcem, aby moja rodina bola zdravá a kompletná, ak sa to podarí, budem najšťastnejší na svete. Ostatné veci prídu hravo.“
K úrazu, pre ktorý sa musel všetko učiť odznova a zostal odkázaný na vozík, sa zbytočne nevracia a nehľadá vinníka. Je si vedomý toho, že chybu spravil iba on. „Ak by som sa na to nezačal pozerať práve takto, tipujem, že by som sa cítil oveľa horšie. A ja sa nechcem cítiť horšie. Nemám sa prečo ľutovať, pretože som jediný, kto za to môže.“ Majo Kamien si je dobre vedomý toho, že takémuto úrazu sa dá veľmi ľahko predísť. „Stačí si byť istý, že voda je dostatočne hlboká, že z nej netrčia drevá či kamene. Ak tú istotu nemáte, prosím, neskáčte do nej! Neskáčte ani na nohy! Jednoducho do nej radšej len vojdite a okúpte sa. Inak sa vám môže stať, že sa vlastnou vinou pripravíte o nádherné okamihy, ktoré si možno ani tak nevážite, pretože ich považujete za samozrejmé. Ale verte mi, že samozrejmé nie sú.“
