Iba 22-ročná nevidiaca plavkyňa Tatiana Blattnerová patrí medzi naše najväčšie paralympijské talenty súčasnosti. Rodáčka z Bratislavy vodu doslova miluje a vďaka tomu dokázala urobiť v bazéne výrazné pokroky, ktoré ju v priebehu rokov zaradili až medzi európsku a svetovú špičku vo svojej kategórii.
Narodila sa s diagnózou Leberova amauróza II, ktorá spôsobuje úplnú slepotu. Napriek tomu bola odmalička veľmi aktívne a živé dieťa. Vždy chcela skúšať všetky šibalstvá, ktoré vystrájal jej starší brat. Svet okolo seba síce nevidela, ale vôbec necítila strach. Behala, liezla, dokonca v sprievode otca bicyklovala po ulici. Rodičia na ňu museli dávať pozor a neraz ju aj brzdiť. Tánička však chcela žiť naplno.
„Keď bola malá, ešte nechápala, že nemôže robiť všetko to, čo iné deti. Vždy sa tak pýtala ,A prečo ja nemôžem?‘ Jednak si svoju situáciu ešte celkom neuvedomovala a tiež ešte ako dieťa nemala dostatočne vyvinutý pud sebazáchovy. Teraz už, samozrejme, dozrela a uvedomuje si nebezpečenstvo okolo seba,“ rozpráva jej mama Katarína, ktorá pri nej v plaveckej kariére stojí ako osobná asistentka aj tapérka.
(Tapér v paraplávaní dáva nevidiacemu plavcovi kontaktnou paličkou dotykom signál, keď sa blíži k okraju bazénu, aby urobil otočku a nenarazil do steny. Je dôležité, aby si tapér a plavec navzájom rozumeli. Nie je však celkom bežné, že túto úlohu zastávajú rodičia.)
Ako ryba vo vode
Už od ranného detstva bolo zjavné, že Tatiana má k vode špecifický vzťah. Vnímala ju inak ako ostatní. Rada trávila čas v bazéne pri plávaní, ale aj vo vani pri kúpaní. S vodou sa jednoducho nechcela lúčiť. A z tohto zvláštneho spojenia malo čoskoro vzniknúť niečo výnimočné.
„Ja som ju najprv smerovala k hudbe, chodila na klavír, ale to ju príliš neoslovilo. A tak som jej namiesto toho chcela nájsť nejakú inú aktivitu aspoň dvakrát či trikrát do týždňa. Stretla som sa s trénerkou Danielou Šipošovou a informovala sa, čomu by sa Tánička mohla venovať. Pozvali nás na tréning a napokon sa rozhodli s ňou pracovať,“ rozpráva Katarína Blattnerová.
Tatiana mala vtedy 10 rokov, čo je na plavecké začiatky už pomerne vysoký vek. Ako nevidiaca nemala žiadne technicky dokonalé štýly, ale ako ľahko dokázala chápať a vycítiť, čo po nej trénerka chce. Pre vidiaceho človeka je pritom až nemožné vžiť sa do kože niekoho, kto si nikdy nijako nemôže pozrieť konkrétny plavecký štýl na iných plavcoch ani na videu.
„Táňa je znamenie Ryby a ona doslova cíti vodu. Je to výhoda, ktorú nemá každý. Samozrejme, na mnohých veciach a svaloch musela zapracovať, no všetko robila veľmi svedomito a s nadšením. Vďaka tomu napredovala rýchlejšie ako ostatné deti a začala spĺňať limity aj pre účasť na medzinárodných pretekoch,“ hovorí pani Blattnerová.
Prvé veľké preteky, úspechy a paralympiáda
Keď mala 12 rokov, zúčastnila sa majstrovstiev Európy v Eindhovene ako najmladšia účastníčka na súťaži. Samozrejme, vzhľadom na svoj vek nemohla konkurovať ostatným, a tak finišovala vždy so značným odstupom, ale prijatá bola s veľkým nadšením a ováciami. Ona si však ako malé dievčatko robila po pretekoch najväčšie starosti o ostatných plavcov, ktorí vraj kvôli nej museli dlhšie čakať a určite im bolo chladno. Predstavte si zmýšľanie tej čistej detskej duše.
Ako členka Plaveckého klubu Dolphins v Bratislave sa Tatiana ďalej zlepšovala každým rokom a už v roku 2016 sa začala pripravovať na paralympijské hry v Riu. Avšak v škole si zlomila prst na ruke a liečba jej situáciu skomplikovala natoľko, že sa napokon s rodinou rozhodli tieto hry vynechať. Menšie sklamanie si však vynahradila o rok na MS 2017 v Mexiku, kde zaplávala prvé veľké úspechy. Získala striebro na 50 m voľným spôsobom a bronzové medaily na 100 m aj 400 m voľným spôsobom.
V roku 2021 sa zúčastnila majstrovstiev Európy na Madeire, kde získala striebro na 100 m prsia a prišla aj veľká paralympijská premiéra v Tokiu. Hry v Japonsku boli kvôli pandémii o rok posunuté a konali sa tiež v komornej atmosfére prakticky pred prázdnymi tribúnami. To však Tatiane zážitok z debutu nepokazilo. Súťažila v piatich disciplínach, no do finále sa jej prebojovať nepodarilo.
Nasledovalo ďalšie obdobie systematického tréningu a pretekania, ktoré prinieslo i ďalšie medailové umiestnenia a smerovalo to všetko k Paralympijským hrám 2024 v Paríži. Tu Tatianu čaká opäť niekoľko disciplín, ktorým sa stále venuje. Spolu s trénerom a rodinou sa rozhodli ponechať si širšie zameranie, pretože konkurencia v rôznych disciplínach je veľmi premenlivá a vždy sa môže naskytnúť nová príležitosť. Musí byť však pripravená.
„Pripraviť sa na štyri rôzne disciplíny je ťažké. Myslím si, že najväčšie šance v Paríži budem mať v pretekoch na 400 m kraulom. Práve vďaka tejto disciplíne som sa kvalifikovala na paralympijské hry, keďže som sa umiestnila do ôsmeho miesta,“ hovorí Tatiana Blattnerová pred cestou do Francúzska.
Veľký sen za volantom autom
Okrem plávania má Táňa stále veľmi rada aj hudbu. Rada načúva aj filmom. Zaujímajú ju životné príbehy rôznych osobností. Informácie a vedomosti čerpá najmä cez počítač a internet. Má rada aj hry, vďaka ktorým sa môže vžiť do života iných postáv. Veľmi ju baví aj „showdown“, čo je aplikovaný stolný tenis zrakovo postihnutých, v ktorom sa umiestnila na 5. mieste v rámci majstrovstiev Slovenska.
Po ročnej pauze od strednej školy si mladá paraplavkyňa podala prihlášku aj na vysokú školu. Rozhodla sa študovať právo a je odhodlaná urobiť maximum pre to, aby štúdium úspešne absolvovala.
Podľa mamy Kataríny má Táňa veľmi ctižiadostivú osobnosť, veľmi zodpovedný prístup ku všetkým povinnostiam, nevzdáva sa a rada sníva: „Prešla si však aj ťažšími obdobiami, keď ju najmä v puberte jej zrakový hendikep psychicky ubíjal. Vždy si však vedela uvedomiť, že ľudia sú na tom zdravotne aj podstatne horšie. Samozrejme, chcela by byť samostatná, pohybovať sa po svete slobodne a veľmi túži šoférovať auto. Rada by sa dožila doby, keď budú autonómne vozidlá natoľko spoľahlivé, že ich budú môcť využívať na cestovanie aj nevidiaci.“
Život v meste ako je Bratislava, ale aj v mnohých iných, je pre nevidiacich podstatne komplikovanejší ako pre ľudí so zdravými očami. Mama našej talentovanej paralympijskej plavkyne však verí, že aj bez technológii budúcnosti by mohol byť život pre všetkých o niečo ľahší, keby sa ľudia navzájom viac vnímali a boli si nápomocní.
