Jej meno rezonuje v paralympijskom športe po celom svete. Rodáčka z Trnavy urobila v para streľbe famóznu kariéru s mnohými úspechmi. Bola vôbec prvou profesionálnou športovkyňou spomedzi našich paralympionikov, stala sa Slovenkou roka, Paralympioničkou roka, vyštudovala tri vysoké školy a ešte stále zbiera medaily. A to napriek tomu, že vraj nemala prežiť viac ako jeden deň.
Najťažšia forma rázštepu chrbtice
Veronika Vadovičová sa narodila 9. februára 1983 s najťažšou formou rázštepu chrbtice. Ako novorodeniatko ju teda museli operovať. V tej dobe jej lekári s touto diagnózou prakticky nedávali šancu na prežitie. Dnes by to bolo zrejme iné, ale vtedy to bol malý zázrak. Veronika ako bábätko dokonca prežila riskantnú operáciu nôh v Brne iba ako druhé dieťa v celom Československu.
„Predo mnou ju absolvoval iba jeden chlapec, nevyšlo to ideálne a nohy mu napokon museli amputovať. V mojom prípade sa to našťastie podarilo. Bola to akási špeciálna ruská metóda na vyrovnanie kostí. Po operácií som nosila také zvláštne železné kruhy, v nohách som mala drôty, ktoré sa každý deň sťahovali a postupne korigovali kosti. Našťastie od kolien dole nemám citlivosť. Inak by to vtedy asi boli veľmi bolestivé muky,“ rozpráva o svojom detskom boji Veronika vlastnými slovami.
Ako dieťa mala okolo seba skvelú, obetavú a milujúcu rodinu. A dokonca aj psa, ktorý sa akosi sám od seba zhostil úlohy jej verného ochrancu, dával na ňu pozor a bol jej akousi barličkou, keď robila po operáciách prvé nemotorné krôčiky. Rodičia nechceli, aby ju štát umiestnil samú do ústavu, a tak jej vybavili miesto aj na bežnej základnej škole. Napriek hendikepu ju tam však prijali učitelia aj spolužiaci veľmi dobre. Nikdy nezažila žiadnu šikanu.
„Mama kvôli mne ostala doma a nepracovala až do tretieho ročníka na základnej škole. A to napriek tomu, že jej štát za to nedal žiadny príspevok. Pamätám si na veľa vecí. Keďže sme nemali auto a žili sme na dedine, keď sme niekam išli, mama ma vždy ťahala na káričke,“ spomína si.
Presná muška na lyžiarskom výcviku
Na strednú školu potom odišla do Bratislavy na Mokrohájsku, kde sa vtedy v rámci integrácie stretávali zdravé aj hendikepované deti. Bývala na internáte, no ako introvertka ťažko nadväzovala vzťahy. Svoj prirodzený talent vynikať však nepoprela. Už v prvom ročníku počas lyžiarskeho výcviku pri zlom počasí na chate učiteľ Pavel Bílik našiel pušku na infračervené svetlo a nechal žiakov zastrieľať si. Veronike to išlo výnimočne dobre, a tak sa postupne nechala presvedčiť na športový krúžok v streľbe.
Začala v lete počas prázdnin, potom trénovala už aj so zdravými deťmi počas školského roka, zúčastňovala sa pretekov a prišli aj prvé súťaže v zahraničí. S biednymi slovenskými podmienkami, jednou zdieľanou nekvalitnou puškou aj bez úplných znalostí pravidiel, to bolo celkom dobrodružstvo. „Ja som navyše ľaváčka, no pušky pre ľavákov sme vtedy už vôbec nemali. A tak som si musela zvyknúť na pravú, čo mi zostalo až doteraz. Stále strieľam ako praváčka,“ hovorí Vadovičová.
V roku 1999 bojovala v Sydney o miestenku na paralympiáde stále bez vlastnej zbrane. Iba vďaka požičanej puške od českej reprezentácie napokon splnila kvalifikačný limit a postúpila. Mala vtedy iba 16 rokov.
Opäť to bola jej mama, ktorá sa o všetko postarala. Zohnala sponzorov, ktorí jej zafinancovali vlastnú novu vzduchovku pušku. Na paralympiádu tak Veronika cestovala veľmi odhodlaná a s trochu veľkými očami. Neurobila však nijak výrazné výsledky a odchádzala domov sklamaná. Avšak bohatšia o cenné skúsenosti.
„Bola som motivovaná, aby som sa o štyri roky vrátila na paralympiádu a urobila lepší výsledok. Začala som nad streľbou viac premýšľať, stalo sa to skutočnou súčasťou môjho života. Neskôr som od Slovenského paralympijského výboru dostala aj malokalibrovku, takže som sa mohla venovať všetkým štyrom streleckým disciplínam. A moje výsledky sa celkovo začali zlepšovať,“ rozpráva.
Veľké paralympijské úspechy
Prvá paralympijská medaila však neprišla v Aténach 2004, ale až v Pekingu 2008. Vadovičová tam vyhrala zlato vo vzduchovej puške v stoji. O ďalšie štyri roky v Londýne 2012 to pod veľkým tlakom ako obhajkyňa zlata trochu nezvládla psychicky. Získala tam „iba“ bronz v zmiešanej trojpolohovej streľbe na 50 m.
Po návrate z Londýna sa dala dokopy s priateľom Milanom Goleňom, ktorý sa napokon stal aj jej novým trénerom. Nebolo to však žiadna romantická prechádzka ružovou záhradou. Začala sa poriadne náročná príprava bez výhovoriek. Strelecké, silové aj mentálne tréningy sa povýšili na profesionálnu úroveň. Veronika obetovala mesiace až roky života, aby si splnili svoj spoločný sen – tri cenné kovy na paralympiáde v Riu 2016. Podarilo sa. Vadovičová priniesla domov dve zlaté a jednu striebornú medailu, no a zaslúžene sa potom stala aj Paralympioničkou roka.
Najcennejší kov potom získala aj v Tokiu 2020. V roku 2022 vybojovala aj dve zlaté medaily na majstrovstvách sveta v Al Aine. V 2023 bola strieborná na európskom šampionáte v Rotterdame. Teraz sa chystá do Paríža na svoju siedmu paralympiádu a stále má medailové ambície.
Inak to ani nejde. Vo svete para strelcov je totiž veľkým pojmom. „Už niekoľkokrát ma prekvapilo, keď ma v zahraničí oslovili so slovami ,Ty si Veronika?‘ Zistila som, že o mne často niekde inde vedia oveľa viac ako doma na Slovensku. Je to veľmi milé a vždy to poteší,“ zamýšľa sa Veronika Vadovičová.
Či bude Paríž pre ňu vo veku 41 rokov poslednou paralympiádou v úlohe aktívnej pretekárky, alebo to skúsi aj o ďalšie štyri roky, dnes povedať nedokáže. Všetko bude závisieť od kvality konkurencie. Sama však cíti, že po skončení aktívnej kariéry by chcela mať v živote priestor aj na iné veci. „Študovala som trénerstvo streľby na FTVŠ v Bratislave, takže by som raz chcela byť profesionálnou reprezentačnou trénerkou. A okrem toho by som chcela aj žiť život naplno,“ uzatvára jedna z najúspešnejších paralympioničiek v histórii Slovenska.
