Dávid sa narodil s vrodenou vadou pravej nohy, ktorá mu znemožňovala venovať sa športom, ktoré ho spočiatku bavili. Našiel sa však v lukostreľbe, ktorá ho dostala až na paralympiádu. A stále má ďalšie sny.
Kratšia pravá noha
„Odborne sa to nazýva aplasio fibulae. V pravej nohe sa mi nevyvinula kosť ihlica, teda vedľajšia kosť popri píšťale. Postupne však aj celá noha zaostávala za vývojom tela. Stiahnuté šľachy, kratšia končatina aj chýbajúce väzy. Všetko sa to muselo v priebehu rokov opravovať a prispôsobovať, aby som mohol stáť,“ rozpráva Dávid Ivan, ktorý odmalička absolvoval viac ako 30 operácií.
Odjakživa miloval hokej, vedel však, že kvôli svojím problémom nemôže korčuľovať. A tak si v popradskej komunite hokejistov našiel náhradu – hokejbal. Avšak, aby toho nebolo málo, práve pri hokejbale, keď mu príliš často vyskakovalo koleno, prišiel postupne na to, že mu chýbajú kolenné väzy. Lekári mu tak museli operačne predĺžiť aj stehenné svaly, ktoré mu teraz držia a fixujú koleno pokope.
Od hokejbalu k lukostreľbe
Keďže to vyzeralo na to, že sa musí vzdať ďalšieho športu, na základnej škole si raz vyskúšal lukostreľbu a už sa jej nepustil. „Keď som prvýkrát prišiel do Svitu za trénerom Vlastimilom Schindlerom, začalo ma to okamžite baviť a po krátkom čase som sa do toho okamžite dostal. Olympijský luk mi učaroval a v ročníku 2013/2014 ako starší žiak som už strieľal prvé súťažné preteky v rámci Slovenska,“ spomína.
Napriek zdravotnému hendikepu strieľal spolu so zdravými súpermi. Spočiatku to veľkou nevýhodou nebolo. Vekom, keď sa už lukostrelci profesionalizovali, zlepšovali a spresňovali, bola slabšia stabilita značne limitujúcim faktorom. A tak, aby sa mohol posunúť na vyššiu úroveň, musel sa zaradiť do súťaží medzi hendikepovaných.
„Prvú súťaž medzi hendikepovanými som absolvoval v roku 2018 v Plzni. Nedopadlo to veľmi dobre, ani neviem, ako som sa umiestnil. Postupne však prišli väčšie medzinárodné súťaže – Svetové poháre, majstrovstvá Európy aj majstrovstvá sveta. Napriek tomu však stále paralelne strieľam aj so zdravými. Momentálne však iba na slovenskej úrovni. Skúšal som sa kvalifikovať vyššie, ale zatiaľ mi to nedarí,“ vysvetľuje 24-ročný rodák z Popradu.
Paralympiáda a európske striebro
V roku 2021 sa premiérovo zúčastnil aj na odložených paralympijských hrách v Tokiu. Bola to odmena za tvrdú prácu na terčoch aj s mentálnym koučom. „Obsadil som tam napokon deviate miesto, i keď sme možno chceli viac, no bola to premiéra a odzrkadlil sa na mne stres z toho všetkého. Bol to však dobrý odrazový mostík. Začal som znova systematicky trénovať, zlepšovať sa a vykročil som na cestu za ďalšou paralympiádou,“ hovorí.
Miestenku do Paríža 2024 získal už v predstihu. Na majstrovstvách sveta v Plzni už v roku 2023. Prvý dôležitý cieľ bol teda splnený. Celú zimu sa potom pripravoval na majstrovstvá Európy 2024 v Ríme, kde získal striebornú medailu, zaradil sa medzi elitu v paralukostreľbe a dokázal si, že môže konkurovať aj tým najlepším.
Dôležitá mentálna práca
Na túto úroveň však Dávida dostal najmä poctivý mentálny tréning. V minulosti bola totiž práve psychika jeho slabšou stránkou. No a pri lukostreľbe je to kľúčový faktor.
„Paralympiáda v Tokiu ma vyšťavila najmä psychicky. A tak sme hľadali mentálneho kouča. Ten ma naučil byť pokojným a sústrediť sa na dôležité veci. Pracoval som s tým veľmi dôsledne. Za posledné štyri roky som urobil v psychike určite oveľa väčší krok dopredu ako v technike. Tam už zdokonaľujeme iba detaily. V mentálnej príprave sme však zalepili veľkú dieru a je to badať,“ pochvaľuje si mladý reprezentant.
Na paralympiáde v Paríži 2024 by si po výbornom výsledku na európskom šampionáte chcel taktiež uchmatnúť nejaký cenný kov. „Veľa závisí od toho, v akej forme budú ostatní súperi a ako sa dokážem sústrediť ja. Avšak mentálne som nastavený na to, že chcem medailu. Podľa toho aj trénujem a pripravujem sa,“ odkrýva svoje ambície.
Zaujímavosťou je, že Dávid má o niekoľko rokov mladšieho brata Denisa, ktorý má taktiež vrodenú vadu dolnej končatiny, paradoxne nie kratšiu, ale dlhšiu. Aj on sa začal venovať lukostreľbe, dnes je už klasifikovaný aj ako „para“, teda môže súťažiť medzi hendikepovanými, no a rastie tak ďalší talent aj konkurent z rodiny. Trénujú spolu a aj keď sa podľa vlastných slov niekedy trochu pochytia, Denis zaznamenáva taktiež výrazné zlepšenie po psychickej aj technickej stránke.
Špeciálna záľuba a odvážny sen
Okrem lukostreľby, hokeja a hokejbalu je Dávid aj veľkým fanúšikom motoršportu. Sleduje Formulu 1 a dostal sa aj do špeciálnej komunity milovníkov športových áut, ktorí sa venujú japonskej automobilovej kultúre dizajnu. S kamarátmi si podľa toho postavil aj vlastné auto. „Je to BMW E36 ročník 1994. Prerábalo sa v podstate všetko. Vyzerá ako nové, je však iné. Najvýraznejšou zmenou je znížený podvozok. Obuté má pekné kolesá, ktoré sú posadené čo najdokonalejšie. No a krásny lak, samozrejme,“ opísal nám Dávid svoj nový stroj.
Sám seba Dávid považuje za človeka, ktorý nie je práve najpokojnejší a má sklony k perfekcionizmu. Práve preto mu paralukostreľba učarovala a zrejme aj ukázala cestu. „V tomto športe sa vyžaduje určitá dokonalosť a to mám rád. Dnes som už vďaka luku získal skvelú disciplínu do života a možnosť spoznať množstvo nových ľudí na Slovensku aj v zahraničí. No a môžem si plniť aj športové sny,“ zamyslel sa.
Pohodový mladý muž spod Tatier dnes už sníva vo veľkom. Okrem paralympijskej medaily má však aj jeden odvážny sen, ktorý si však bude vyžadovať ešte veľmi veľa práce, trpezlivosti a odhodlania: „Stále by som sa chcel jedného dňa zúčastniť aj olympiády so zdravými športovcami a urobiť tam dobrý výsledok. Zatiaľ je to pre mňa však nemožné.“
