Na paralympiáde v Paríži bude Slovensko v paradrezúre na koni reprezentovať Lucia Vladovičová. Na tomto najväčšom športovom sviatku to bude pre ňu premiérová účasť.
Dnes už tridsiatnička bojuje celý život s detskou mozgovou obrnou, ktorá sa jej prejavila už v rannom veku. Napriek tomu sa však spolu s rodičmi nevzdávala a vďaka tomu našla cestu k zlepšeniu zdravotného stavu a napokon aj životnú výzvu.
Točiť sa do kolečka ju už nebavilo
Lekári jej rodičom odporučili hipoterapiu, ktorá sa pri týchto diagnózach veľmi úspešne používa. Skúsiť to, bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké jej rodina urobila. „Začala som už ako malé dieťa. Jazda na koni mi mala priniesť najmä uvoľnenie stuhnutého svalstva. Nebolo to ešte veľmi o jazdení. Hipoterapia je totiž o tom, že vás iba vodia do kolečka,“ spomína na svoje začiatky na koni Lucia Vladovičová.
Obyčajné „zdravotné“ točenie sa v kruhu ju však prestalo baviť. „Začala som hľadať niečo viac. Chvíľu to trvalo. No a postupom času sme sa dostali k drezúre, teda paradrezúre. Odvtedy sa venujem tomuto športu pravidelne,“ hovorí Lucia, ktorá po rokoch tvrdej práce urobila výrazné pokroky nielen po zdravotnej, ale aj po technickej a športovej stránke.
Súťažné jazdenie v paradrezúre Vladovičová začala trénovať naplno v roku 2016, kedy sa stretla aj s trénerkou Magdalénou Pokornou. Prvé medzinárodné preteky absolvovala v roku 2018 a jej výsledky sa začali postupom čase rapídne zlepšovať.
„Tá radosť, keď je športovec a celý jeho tím vo ‚flow‘, to je podľa mňa k nezaplateniu. Vždy, keď o tom hovorím, mám zimomriavky. To sa mi stáva v takých situáciách, kedy trafím to, čo je naozaj podstatné,“ hovorí spokojná trénerka.
Pre Luciu tento šport nebol jednoduchý. Vyžaduje si totiž disciplínu, sústredenie a schopnosť citlivo spolupracovať so zvieraťom, ktoré má svoju vlastnú hlavu. Už v minulosti sa vyjadrila, že to bola pre ňu naozaj veľká výzva: „Najťažšie na tom je zabezpečiť, aby mal kôň dobrý krok, správnu dynamiku a bol čo najpresnejší.“
S koníkom musí byť človek kamarát
Začínala na skúsenom hnedákovi Sterngreiferovi, ktorého všetci prezývali „Fredy“. Ten súťažil ešte na paralympiáde v Riu 2016 v sedle s Katarínou Jobbágyovou. Je však už starší a vekom majú kone stále väčšie problémy prejsť veterinárnou prehliadkou pre paralympijskými hrami. Iba dva roky pred Parížom, keď ešte nevedela, či sa vôbec kvalifikuje, tak začala hľadať náhradu.
Nasadnúť na nového koňa a chcieť od neho technicky presné kúsky však nie je také jednoduché. Vyžaduje si to čas, niekedy aj pol roka, aby si človek a zviera na seba zvykli. „S koníkom si musíte vybudovať vzťah. Ak s ním nie ste kamarát, tak pre vás nič navyše neurobí. O to viac je to dôležité pre mňa, keďže mám fyzické obmedzenie a nemôžem až tak používať nohy. Kôň mi musí dôverovať, aby bol pre mňa ochotný urobiť niečo navyše a aby mal z toho radosť, že to pre mňa môže urobiť,“ vysvetľuje Vladovičová.
V súčasnosti Lucia začala jazdiť aj na kobyle menom Desideria 2, ktorá sa narodila v roku 2015. Ide teda o 9 rokov mladšieho koňa ako Fredy. Zdá sa, že spolupráca funguje, no nebolo to jednoduché. Vždy si to vyžaduje veľa spoločne strávených hodín. „Kvôli tomu trénujeme, čo sa dá. Nemôžem síce každý deň, keďže na mňa sa musí kôň sústrediť trochu inak ako napríklad na zdravého jazdca, ale robím maximum,“ vraví.
Trénerka Pokorná mala so svojou nádejnou zverenkyňou od začiatku veľkú trpezlivosť a sústredila sa na každý detail. Podľa všetkého tak nejak tušila, že Luciin čas príde: „Niektoré veci sa nedajú preskočiť a urýchliť. Keď Lucka u mňa začala, tiež som si myslela, že po roku či po dvoch urobím neviem aké obrovské výsledky, ale to chce všetko čas. Je to naozaj mravenčia práca.“
Paralympiáda za odmenu
Skvelé výsledky urobila Vladovičová s Fredym najmä vlani. Bol to kľúčový rok z pohľadu kvalifikácie na paralympijské hry. A všetko do seba napokon zapadlo. „Zažili sme veľmi dobrú sezónu, myslím si, že vôbec najlepšiu, akú sme mali. Už v jej polovici sme vedeli, že máme naozaj dobre našliapnuté. Absolvovali sme pomerne veľa pretekov, mali sme najlepšie výsledky, takže v hodnotení získavala Lucka dobrú pozíciu,“ pochvaľuje si Pokorná.
Keď sa to napokon podarilo, pocity šťastia, spokojnosti a zadosťučinenia naplnilo všetkých naokolo. Splnený sen, dosiahnutý cieľ a premiéra na paralympiáde. „Bola som veľmi šťastná. Veď sa mi podarilo zmestiť medzi pätnásť najlepších jazdcov v jednotlivcoch a kvalifikovať sa,“ opisuje tie emócie Vladovičová.
Magdaléna Pokorná to okrem iného vníma aj ako skvelé vysvedčenie celkovej práce, ktorú spolu za tie roky urobili. Zároveň naznačuje, že postupom do Paríža Lucia ešte nepovedala posledné slovo: „Pre mňa je to obrovský úspech a skvelá satisfakcia. No a urobiť dobrý výsledok aj na paralympiáde je naozaj reálne. Pokúsime sa o to.“
Lucii Vladovičovej s jej tréningami v paradrezúre už roky nezištne pomáha celá rodina. Podieľajú sa na tom brat Lukáš, mama Ľubica aj otec Pavel. Všetci majú z jej postupu obrovskú radosť.
„Urobili sme pre to všetko. Z môjho pohľadu beriem ako úspech už len to, že sa dostala na paralympiádu. Tam už to bude jazda za odmenu. Prakticky bude môcť jazdiť vo versailleských záhradách, čo jednoznačne odmenou je. Podľa mňa v Paríži už naozaj nezáleží na tom, ako to dopadne. Jednoducho je dobrá a teraz si to môže užiť,“ hovorí spokojný otec Pavel Vladovič.
Okrem paradrezúry, ktorej sa rodáčka z Bratislavy venuje 2 až 3 razy do týždňa, pracuje v civile ako programátorka aplikácií. Okrem jazdy na koni sa venuje aj plávaniu, ktoré takisto výrazne pomáha s postihnutím pohybového aparátu ľuďom s detskou mozgovou obrnou. Medzi jej záľuby patria ďalej knihy a cestovanie, ktoré si plní aj vďaka športu.
Najväčšou láskou však pre Luciu navždy ostávajú kone. „S koňmi ma baví všetko. Každý tréning. Teší ma, že sa v sedle môžem stále zlepšovať a posúvať vyššie,“ hovorí Vladovičová.
