Fatálne poranenia chrbtice pri skokoch do vody sa neudejú len v neznámom prostredí, pri skákaní z veľkej výšky či pri nepreskúmanej hĺbke vody. Môže sa to stať aj na jazere, ktoré dôverne poznáte, pri bežnej „hlavičke“ do vody priamo z brehu. Stačí nešťastná súhra okolností. Tak ako to bolo v prípade Radoslava Malenovského.
Mal iba šestnásť rokov a tešil sa, že letné prázdniny sa práve začali. Počasie v ten deň nebolo ideálne, a tak, keď ho kamaráti prišli zavolať, či by sa nešiel kúpať, odmietol. Až po chvíli si to rozmyslel a rozbehol sa za nimi. Pri vode a vo vode strávili chlapci celé popoludnie. Podvečer zostali už len dvaja, povedali si, že si ešte raz zaplávajú a pôjdu domov. „Rozbehol som sa teda po pláži a skočil do vody klasickú hlavičku. Neskákal som zo stromu, ani z móla, ani zo žiadneho mostíka. Len zo zeme. Lenže akosi ma zvrtlo, v plytkej vode som narazil hlavou o dno a hneď som vedel, že niečo nebude v poriadku. Zacítil som totiž, ako keby mi telom prešla elektrina a zostal som celkom nehybný pod vodou.“
Kamarát si hodnú chvíľu myslel, že iba žartuje a na breh ho vytiahol, až keď sa začal topiť. Ešte aj po sérii okamžitých vyšetrení bol však Radko presvedčený, že mu len preskočili nejaké stavce, že mu ich napravia a odíde domov po vlastných. V skutočnosti mal úplne rozdrvený šiesty stavec a siedmy bol zlomený. „Počas operácie mi vzali štep z panvovej kosti a vytvarovali z neho nový šiesty krčný stavec. Taktiež mi urobili podpornú fixáciu cez štyri stavce, titánové skrutky a titánovú platničku. Tie tam budem mať zrejme až do smrti,“ spomína na najťažší deň svojho života Radko Malenovský.
O nič ľahšie to však nebolo ani v nasledujúce dni, mesiace a celé roky. O Radka sa rodičia museli neustále starať, kŕmiť ho, umývať, zabezpečovať kompletný servis pre bezvládneho človeka. Navyše lekári nevylučovali, že bude do konca života už iba ležiacim pacientom.
Ako nájsť dôvod žiť?
Ako má mladý človek, ešte teenager, spracovať informáciu, že už nič nebude také, ako pred úrazom? Že sa všetko skončilo a za úspech bude považovať, ak sa sám dostane na toaletu? Niet divu, že Radko začal upadať na duchu a bojoval s depresiami. „Prišiel som do bodu, keď som naozaj premýšľal o samovražde,“ pripúšťa. „Iróniou osudu som ju však ani nebol schopný zrealizovať, veď som sa vôbec nedokázal pohnúť. Nachádzal som sa už v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej a skutočne som celé noci mal o čom uvažovať. Keď som si však uvedomil, že sám pripúšťam myšlienku na samovraždu, úplne ma to vydesilo. Zľakol som sa toho, že ak by som mohol, tak by som jej bol schopný.“ Práve tento okamih považuje Radko za zlomový. Vtedy si v skutočnosti uvedomil, že predsa má stále veľa dôvodov žiť.
Začal spolupracovať s lekármi a fyzioterapeutmi, intenzívne cvičiť, zlepšovať jemnú motoriku. Pacienta s poranením miechy a chrbtice výrazne limituje rozsah jeho zranení, ale vôľa pracovať na sebe a nevzdávať sa ovplyvňuje to, kam sa dokáže posunúť. Ďalšou veľkou bariérou, ktorú musel Radko prekonať, bolo odmietanie invalidného vozíka. Hoci to v skutočnosti znamenalo, že jeho zdravotný stav sa konečne zlepšuje, keď ho pred vozík prvýkrát postavili, nechcel ho ani len vyskúšať. „Bol pre mňa symbolom odkázanosti a nemohúcnosti. Však som v celom svojom dovtedajšom živote videl hádam dvoch vozičkárov.“ Dnes je práve vďaka vozíku do veľkej miery sebestačný a ako slovenský paralympijský reprezentant precestoval celý svet.
Nebál sa totiž opustiť svoju komfortnú zónu a hneď, ako to bolo len trochu možné, začal študovať na odbornej škole pre žiakov s telesným postihnutím na Mokrohájskej ulici v Bratislave a býval v nej na internáte. Tam sa zoznámil so športovým trénerom Martinom Gabkom a vtedy len začínajúcou strelkyňu Veronikou Vadovičovou. Navrhli mu, aby si aj on športovú streľbu vyskúšal a on povedal – prečo nie?
Zvyšok je už história. Šport, ktorému dal šancu, mu napokon od základov zmenil život. Radoslav Malenovský dnes patrí medzi svetovú špičku v para športovej streľbe, je majstrom sveta, majstrom Európy, víťazom Svetového pohára aj držiteľom svetových rekordov. Spolu s Veronikou Vadovičovou sú (zatiaľ) prvými dvoma profesionálnymi paralympijskými športovcami na Slovensku. „Dnes viem, že okrem pár záležitostí, ktoré súvisia s mojím hendikepom, mi nič nechýba. Som šťastný, spokojný a vyrovnaný človek.“
Zabudnite na hlavičku!
K vode má rešpekt a aj dôležité varovanie pre všetkých, ktorí ju podceňujú. Napokon, má vlastnú trpkú skúsenosť, že nešťastie sa môže stať aj tam, kde to človek zdanlivo dobre pozná. „Ani mne to nepomohlo. Stačil jeden zlý pohyb pri nevinnej zábave vo vode. Netreba sa jej báť, no ak sa už človek rozhodne do nej skákať, určite a za každých okolností by mal predtým vedieť, aká je v danom mieste hĺbka a nikdy neskákať do plytkej vody. Skok hlavičkou by mal každý vylúčiť a radšej na takúto zábavu úplne zabudnúť.“
Tomu, kto by si hádam myslel, že je to príliš striktné či prehnané, by Radko odporučil exkurziu do Národného rehabilitačného ústavu v Kováčovej. Práve tam sa napokon v lepšom prípade ocitnú aj odvážni skokani do vody, ktorí sú presvedčení, že im sa nič nemôže stať.
