Následky dopravných nehôd, obzvlášť tých, ktoré boli spôsobené mikrospánkom, bývajú veľmi vážne. Okrem viacnásobných zlomenín, poškodených nervov a šliach pri nich často dochádza aj k poškodeniam mozgu, miechy či stavcov chrbtice. To všetko riskujeme vždy vo chvíli, ak si za volant sadáme unavení a nekoncentrovaní.
Dá sa hovoriť o veľkom šťastí, ak človek takú nehodu vôbec prežije. Návrat do bežného života však môže byť dlhý a komplikovaný a jeho kvalita sa len vo výnimočných prípadoch priblíži stavu pred úrazom. Pacienta s viacnásobnými zraneniami navyše čakajú týždne a mesiace strávené v nemocnici a v rehabilitačných zariadeniach.
„K nám sa dostanú pacienti, ktorých zdravotný stav už umožňuje, aby absolvovali aktívnu záťažovú rehabilitáciu. Pri autonehodách môže dôjsť napríklad k poraneniu mozgu, a to je situácia podobná stavu po cievnej mozgovej príhode. Človeku napríklad do určitej funkčnej miery ochrnie horná či dolná končatina, môže mať problémy s rečou a podobne. Dôsledkom nehody bývajú často mnohonásobné zlomeniny alebo amputácie končatín. Ak sa poškodí miecha, perspektíva rehabilitácie pacienta a miera jeho zdravotného znevýhodnenia závisí predovšetkým od toho, ktorá časť miechy je postihnutá,“ vysvetľuje Silvia Galabová, vedúca fyzioterapeutka špecializovanej neurorehabilitačnej nemocnice SANOM. Poranená miecha môže spôsobiť, že pacient nedokáže vôľou ovládať napríklad hybnosť dolných alebo aj horných končatín, pri ťažších úrazoch hrozí ochrnutie všetkých štyroch končatín. Spektrum úrazov, ktoré sa môžu stať pri autonehode, je veľmi široké. Platí však, že čím skôr po operácii sa začne s rehabilitáciou, tým je väčšia šanca na postupné zlepšovanie zdravotného stavu. Už na lôžku môže pacient začať s pretáčaním alebo s nácvikom sedu.
„Niekedy začíname tzv. vertikalizáciou, keď dlhodobo ležiaceho pacienta posadíme povedzme iba na minútu. Telo si aj na takéto zmeny musí zvykať len postupne. Vo všeobecnosti ortopedickí pacienti majú naozaj perspektívu výrazného zlepšenia mobility. Keď však úraz zasiahne nervový systém, perspektíva zlepšenia býva o niečo menej dobrá. Centrálny nervový systém je mimoriadne neuroplastický a často dokáže vytvoriť niečo ako náhradné spojenia. Našou prácou je práve tento proces stimulovať rehabilitáciou. Nie je žiadnou výnimkou, keď začíname od úplných základov.“
Skúsenosti Silvie Galabovej hovoria, že mnohí pacienti prichádzajú do ich zariadenia pozitívne namotivovaní. Vedia, že ak k rehabilitácii pristúpia aktívne, zodpovedne a s plnou vážnosťou, v spolupráci s lekármi môžu dosiahnuť veľké pokroky. V prípade potreby sú im k dispozícii aj logopédi či psychológovia.
„Nádej sa nikomu nemá brať. Ciele, ktoré chceme dosiahnuť, nastavujeme s každým klientom individuálne – a to ciele krátkodobé aj dlhodobé. Vždy sa zameriame na najbližší možný cieľ a vo chvíli, keď sa nám ho podarí dosiahnuť, ideme ďalej. Niekedy sa stane, že pacient robí spočiatku veľké pokroky, no v istej fáze sa zlepšovanie spomalí. Ani vtedy by však nemal strácať motiváciu. Mali sme u nás aj pacienta, ktorý bol ležiaci a používal iba vozík a o tri mesiace odchádzal po svojich. Pri ortopedických diagnózach sa aktivizácia dá naozaj očakávať pomerne skoro.“
Veda a medicína robia stále obrovské pokroky, no budú to možno až ďalšie generácie, ktoré sa dožijú toho, že dokážeme „opraviť“ aj prerušenú miechu. Dnes sú pacienti po ťažkých úrazoch chrbtice často odkázaní na vozík do konca života, no mnohí z nich stále veria, že raz budú predsa len chodiť. „Niekedy je efekt rehabilitácie v našom zariadení väčší, ako sme sami očakávali,“ dodáva optimisticky Silvia Galabová. „Aj preto nikdy neberieme našim klientom nádej a podporujeme ich motiváciu.“
Projekt „PREVENCIA MÁ CENU ZLATA!“ vám prináša Slovenský paralympijský výbor a Nadácia ALLIANZ.