„Dobrý den, ako sa máte?“ Mladá Číňanka s očami ďaleko ako širokorozchodná trať v Čiernej nad Tisou prekvapila. Otázkou aj úprimným záujmom. „Dobre,“ vydoloval som odpoveď, hoci to po strese, ktorý som prežil, nebola pravda. „Máte hezký den?“ vyžívala sa v mojej zaskočenej tvári. „Ano, mám,“ zakrýval som rozpaky. Nevedel som, či sa mám pozerať do pravého alebo ľavého šikmo krojeného oka milej dobrovoľníčky…
Patria k najkrajším príbehom paralympiád. Snažia sa pomáhať, vytvárajú atmosféru, niekedy by vám zniesli aj modré z neba. Až do covidových čias prichádzali na olympijské aj paralympijské hry dobrovoľníci z celého sveta. V Tokiu a teraz aj v Pekingu sú už len z domácich krajín. Často ich registrujeme, odmávame, odzravíme, aj s ľútosťou priznáme, že nemáme žiadne odznaky, no až v núdzi doceníme ich ústretovosť, ba až obetavosť.
So štebotavou Číňankou, ktorá sa v tlačovom stredisku naučila trochu po česky a po slovensky, sme si síce veľmi nepokecali, no rozhodne viac, ako by sme mali lúskať čínštinu. Na tretí duel našich parahokejistov s českou reprezentáciou som dorazil spotený ako myš. Od stresu, od zhonu aj od úzkosti. Len tri hodiny predtým som totiž zabudol v autobuse cestou na národný štadión ruksak. S kamerou, mikrofónom, laptopom, so všetkým natočeným materiálom… Skrátka, napriek rokom skúseností, alebo možno práve v dôsledku zhonu a pribúdajúcim rokom, „kiks“ ako hrom. Dilino bol najjemnejší výraz, ktorý som si uštedril.
Ak stratíte zdravie, je to horšie než strata cti. Ak stratíte česť, je to trpkejšie, než strata vaku s kamerou. Lenže ani privátna psychologická poradňa v mojej hlave nezaberala. S pribúdajúcimi minútami rástla panika, vrstvila sa obava, približoval sa infarkt. Na to, aby som sa zaradil medzi športových paralympionikov je už neskoro. No od odvozu na jednotku intenzívnej starostlivosti Made in China som nemal ďaleko.
Obiehanie vodičov autobusov, ktorí prevážali novinárov v olympijskom parku, nepomáhalo. Žiadny nechápal, čo od neho chcem. Nehovoriac o tom, že kvôli COVIDu-19 nechceli ani otvoriť dvere do hermeticky uzavretého priestoru za volantom. Hľadanie v stratách a nálezoch, ktoré fungujú na každej olympiáde a paralympiáde, bolo podobné ako dávkovanie diazepanom. „Vypíšte formulár, ak sa niečo nájde, ozveme sa vám.“ Ďakujem. Ani poznámka o tom, že do skončenia hier je ešte ďaleko, mi nepomohla. Podpora kolegov bola účinnejšia, lenže každý má svoju prácu. Načo ich zaťažovať závesom pochybností?
Možno tragickosť mojej tváre, či skôr chaotické pobiehanie po zastávkach, kde som do autobusu nastupoval a kde vystupoval, spôsobili, že sa mi začali prihovárať dobrovoľníčky. Pôvodne určené na informovanie, ktorým spojom sa kam dostanete. Ani neviem, koľkým som rozdal svoje telefónne číslo. No odrazu som mal pocit, že to predsa len bude mať šťastný koniec. Po takmer troch hodinách tak aj bolo. Jeden z vodičov odovzdal môj „poklad“ na dispečingu, kde mali priestory na oddych. Vďaka mnohým telefonátom čínskych dobrovoľníkov na všetky strany sa mi ruksak vrátil.
Keď som z vrecka na znak vďačnosti a úľavy vytiahol aspoň dve zatúlane čokoládové mozartové guľky, ďakovali mi akoby som ja im našiel stratenú radosť zo života a nie naopak. A keď sme sa spoločne odfotili, aj Brad Pitt by mohol závidieť ich radosť z toho, že mi pomohli.
Číňanka na parahokeji o mojich starostiach netušila, no všemožne sa ma snažila rozveseliť. Ďalšie dve prišli na tribúnu. S otázkou, čo to skandujú naši športovci. Paraalpskí lyžiari, ktorí prišli povzbudiť parahokejistov do Pekingu. Vysvetliť v Číne popevok Slovenskóóó, Slovenskóóó je podobne zložité ako prečítať ich nápis „Zmerajte si teplotu“. Ale podarilo sa. Jedno aj druhé. Náš bod varu klesal s počtom inkasovaných gólov, no stúpal o niekoľko sto metrov v inej hale po ďalšom skvelom víťazstve curlerov, ktorí si uchmatli prívlastok najväčšieho prekvapenia turnaja.
Aj dobrovoľník, ktorý nás potom v noci viezol vyžiadaným autom do Yanqingu, mal ústretovosť v duši. Nasáčkovali sme sa do auta štyria. Pravidlá však umožňujú odviezť len troch. Netušíme, koľko rizika zobral na seba, keď ich porušil.
Všímam si ich odteraz oveľa intenzívnejšie. Keď som dvojicu, chlapca a dievča pochválil, ako si krátili na parkovisku autobusov čas tanečnou choreografiou, ďakovali, akoby som ich angažoval na Broadway. Sú vďační za úsmev, za každý prejav ľudskej srdečnosti. My sme však ešte vďačnejší, že aj v Číne sú súčasťou hier.
Bez ochoty, ústretovosti a miestami aj obetavosti množstva dobrovoľníkov, zväčša študentov, by boli paralympijské hry oveľa chudobnejšie.
Z Pekingu Stano Ščepán