Ak máš dobrú motyku, bude dobrá úroda. Henrieta Farkašová sa na úrodu medailí nemôže sťažovať. Na zimnej paralympiáde v Yanqingu blízko Pekingu sa jej rozšírila aj vďaka tomu, že mala pred sebou dobrého Motyku…
Autobus sa ukryl do tunela bez konca. Neklamný znak, že sa blížime k cieľu. Pod skalným masívom stúpame k jeho vrcholom, posypaným na vyhradených miestach umelým snehom. Inak len holé skaly. Nehostinná šeď. Ani tisíce motýk by ju nezúrodnili. Ani netreba. Čína má na to oveľa vhodnejšie plochy. Hlavne, že moderné lyžiarske stredisko skrýva našu medailovú úrodu. Teda aspoň v to dúfame…
Slnko drží bláznivý vietor na uzde. Chvalabohu. Občas sa síce oprie do odvážlivcov na zjazdovke, no Henrietu Farkašovú nerozhádže. Miluje rýchlosť. Vietor vo vlasoch, ktoré má však povinne ukryté v červenobielej prilbe. V nej má reproduktory na ušiach, aby vo svištiacom vzduchu počula pokyny muža pred sebou. Ak by ho stratila z dohľadu slabých očí, mohla by sa ocitnúť v záchrannej sieti. „Na prvom tréningu sotva na mňa prehovoril. Dnes je oveľa živší,“ smeje sa. „Musím. Stačí oneskorene nasadiť do oblúku a už vás to zvezie z ideálnej stopy,“ reaguje navádzač, ktorý je o tri roky mladší než pretekárka. V soči 2014 priviedol ku zlatej a striebornej medaile Jakuba Kraka. Dnes má za sebou najúspešnejšiu zjazdárku z Pjongčangu 2018, ktorá po rozchode s Natáliou Šubrtovou vytvorila na svahu dvojicu s Michalom Červeňom. Ten si však v januári na MS v Lillehameri zranil koleno. Mrzutá situácia. Martin Motyka oprášil spomienky a ochotne zaskočil. Minimálne v závere prípravy na ZPH a v úvodnom zjazde.
Do cieľa obaja vletia v najlepšom čase zo všetkých tréningov, ktoré predchádzali súťaži. Vidno na nich úľavu aj očakávanie, či to bude stačiť. „Veril som, že na medailu áno,“ pripúšťa introvertne ladený Martin Motyka. „No víťazstvo nám súperky mohli ešte uchmatnúť.“ Veru neuchmatli. Hoci sa snažili o dušu. Najmä domáca Daqing Zhu, ktorá pozná súťažnú trať dôvernejšie než svoj vankúš, do ktorého sníva svoje sny. Na Heňu však stráca 2,25 sekundy! „Sme radi, že ju máme,“ smeje sa očami aj ústami pod rúškom tréner Martin Makovník. „Je vynikajúco pripravená športovkyňa. Mentálne ešte lepšie než pred štyrmi rokmi. Vyniká v technike jazdy, perfektne drží oblúk, jednoducho to má v sebe.“
„Vnímam ju ako osobnosť. Je ľudská, prajná, nezmenil ju úspech. Po športovej stránke je cieľavedomá, nebojí sa rýchlosti,“ dokresľuje portrét našej najúspešnejšej pretekárky Martin Motyka. Stojíme pri nich v cieli, tešíme sa z prvého víťazstva v Pekingu. Prekárame navádzača ako sa mu páči, keď za ním „behajú“ ženy. „Už si na to nepamätám,“ odvetí pohotovo. „Mám doma štyri deti, najstaršie majú päť rokov, už na zjazdové lyžovanie neostáva čas. Výpomoc Henriete je výnimka. Teším sa, že sme nesklamali.“
Večer, v čase medailového ceremoniálu nám to však organizátori spočítajú. „Porušili ste pravidlá. Musíme to nahlásiť a možno prídete o akreditáciu,“ testuje nás menežérka športoviska. Netuší, že emócie radosti si nenecháme vziať. Henrieta s Martinom symbolicky vyskakujú na stupeň víťazov, čoskoro hrá po prvý raz na ZPH 2022 slovenská hymna. Oni svoje prekážky na ceste za úspechom zdolali. Tak snáď zdoláme aj my hrozby tých, čo kontrolujú médiá. Za spontánnu radosť v kruhu skvelej partie nám pokarhanie, či iná sankcia stojí…
Horšie je, že sa to bude zrejme opakovať. Teda aspoň dúfame, že na to bude dôvod. Úroda úspechov, prekyprená výkonmi našich športovcov by sa totiž mohla ešte rozšíriť bez ohľadu, či pomôže Motyka alebo iní…
Z Pekingu Stano Ščepán
Foto: Roman Benický
