V Bratislave sa dnes konala ďalšia zo série TA3 konferencií, tentokrát pod názvom „Investície do športu – Nové impulzy pre slovenský šport“, na ktorú prijalo pozvanie viacero vrcholných športových funkcionárov, manažérov či športových legiend.
V prvom paneli „Kam smeruje slovenský šport?“ vystúpili aj predseda Slovenského paralympijského výboru (SPV) Ján Riapoš a prezident SOŠV Anton Siekel. Témami panelu boli: Aktuálny stav športovej infraštruktúry, Kroky, ktoré sa podarilo v posledných mesiacoch vyrokovať a Plány a vízie štátu v oblasti športu.
Nedávno skončené ZOH a ZPH v Miláne – Cortine, samozrejme, otvorili aj otázku medailového zisku Slovenska. „Fanúšikovia si často myslia, že počet medailí je odrazom stavu športu, ale nie je to tak. Medaila sa nezískava za prácu, usilovnosť, obetavosť, tréningový proces. Medaila sa získava za jeden konkrétny deň, keď ste lepší ako ostatní,. Hneď na druhý deň to môže byť úplne iné“, uviedol Anton Siekel a dodal, že sám by mal určite z každej medaily radosť, lebo je zároveň aj fanúšikom, ale cenné kovy nepovažuje za jediné kritérium merateľnosti stavu športu v krajine. Naopak, treba sa podľa jeho slov pozrieť aj na to, koľko finančných prostriedkov sa z hľadiska HDP investuje do športu a tiež do akých odvetví. „Pre mňa je dôležitejšie, koľko je aktívnych športovcov a koľko je športujúcej mládeže“, zdôraznil.
Ján Riapoš ho doplnil: „ Je to o pohľade, ktorý zvolíme a medaily nie sú jediným meradlom, či systém v danej krajine funguje alebo nie. Ja som už po Paríži 2024 niekoľkokrát verejne povedal, že Slovensko získalo šesť medailí – päť paralympionici, jednu olympionici. Teraz v Miláne sme získali tri medaily, lebo reprezentujeme spoločne Slovenskú republiku. Šport by mal spájať, nie rozdeľovať. Trochu ma mrzí, že chceme porovnávať neporovnateľné. Už len keď si položíme otázku, čo je viac pre Slovensko? Keď získame medailu v hokeji, futbale či vodnom slalome? Každý, kto sa kvalifikuje na OH alebo PH chce získať medailu, ale či sa to na konci dňa podarí, ovplyvňuje veľa premenných. Slovenský šport od roku 1993, keď sa zmenil systém jeho riadenia, prechádza veľkou transformáciou a to je proces, ktorý sa naštartoval a asi bude musieť byť každý trpezlivejší, kým ten proces prinesie ovocie, ktoré očakávame. Lebo keď si položíme otázku, čo bol šport v roku 2016, keď Matej Tóth získal zlato v Riu na tom lepšie, ja hovorím, že nebol. Dnešným nepriateľom toto sveta je čas a my s ním častokrát zle narábame aj v oblasti športu. Keď človek robí skratky pre rýchle rozhodnutia, často urobí aj zlé. Ale ak by Slovensko zvolilo pohľad na šport len cez fokus medailí, nebola by to tá správna cesta“.
