Každá štatistika môže mať svoje slabé miesto. Napriek tomu sa občas radi k nej vrátime. Hoci žiadne štatistické čísla, ani tie najkrajšie, nenahradia autentické emócie. Trochu sme sa obávali, či ich na ZPH v Miláne a Cortine d´Ampezzo zažijeme. Našťastie, obavy sa rozplynuli hneď na začiatku hier ako ranná hmla nad ostrými končiarmi talianskych Dolomitov.
Zdá sa, že nás naši paralympionici v predchádzajúcich rokoch rozmaznali. Zvykli sme si, že takmer pravidelne vystupujú na stupne víťazov a v medailovej bilancii krajín patria na zimných paralympijských hrách k najlepším na svete. Vancouver 2010 priniesol pozitívny šok – bilancia 6 – 2 -3 a celkové 4. miesto zo všetkých výprav! V Pjongčangu 2018 to bolo podobne skvelé s bilanciou 6 – 4 – 1 a v podarí krajín 7. miesto! Dokonca aj pred štyrmi rokmi v Pekingu sa slovenskí parašportovci tešili z troch zlatých a troch bronzových medailí. V historickej tabuľke bolo malé Slovensko pred XIV. ZPH v Miláne a Cortine s počtom 61 medailí na nadmieru lichotivom 15. mieste. Spomíname tento malý bilančný exkurz len preto, aby sme zvýraznili úspešnosť našich zdravotne znevýhodnených športovcov v minulosti. Zvykli sme si, že patria k najlepším. Že postupne popularizujú športovanie aj so zdravotnými limitmi, že motivujú ďalších, ktorým osud nedoprial komfort zdravotnej bezstarostnosti.
Už prvé dni ZPH v Taliansku však potvrdili, že táto sféra športovania vo svete prechádza výraznou profesionalizáciou. Nadšenie, vôľa, odhodlanie, samé od seba nestačia. Nech sú akékoľvek silné. Ukazuje sa, že dnes už len účasť na paralympiáde vyžaduje mimoriadnu výkonnosť. Súperov pribúda v každom športe. Na hobby zdravotne športovanie, aké sme sem tam registrovali pred tridsiatimi rokmi už na hrách nie je miesto. Aj preto si musíme nasadiť inú optiku vnímania výsledkov tých našich parašportovcov, ktorí sa ocitnú na spodnejších priečkach výsledkových listín. Aj preto sa zisk každej jednej medaily v paralympijských športoch stáva, či chceme alebo nie, pre našu krajinu udalosťou. Príbeh Alexandry Rexovej, o ktorej píšeme viac osobitne, je svetielkom nádeje, že nás parašport nestratil dych. Hoci v zimných športoch zaznamenáva v Miláne a Cortine d´Ampezzo ústup z medailových pozícii. Bez ohľadu na početnosť výpravy, či priberanie nových pretekárov, ktorí majú na paralympiáde premiéru, musíme mať nastavené zrkadlo. Bez systémovej práce, väčšej podpory, vrátane technologickej a odbornej, krok so silnejšími krajinami neudržíme. O to viac by mohlo v tomto smere pomôcť stredisko paralympijského športu. Ak dokážeme jeho potenciál a možnosti využiť efektívne. Aj na paralympijskej pôde dnes už oveľa viac než v minulosti platí, že žiadna medaila nie je zadarmo. Slovensko získalo za úvodné tri dni hier – dve. Každá ďalšia, ak príde, bude príjemným prekvapením. Na medailovú bilanciu z predchádzajúcich štyroch zimných paralympiád môžeme zrejme zabudnúť. No nemali by sme zabudnúť, že o ďalšie štyri roky sa chceme do elitnej spoločnosti krajín, ktoré podporujú inklúziu a rozvoj športovania zdravotne znevýhodnených ľudí – vrátiť. Ak to, samozrejme, bude súčasťou zmysluplnej koncepcie rozvoja športu u nás. Lepšie povedané, ak tú koncepciu dokážeme nielen načrtnúť, ale aj realizovať.
Nie sme a nikdy nebudeme športovou veľmocou. Napokon aj na ZOH sme tento rok ostali bez medailového zápisu. Stále však platí, že emócie pri získaní každej medaily na vrcholnom športovom podujatí patria k nezabudnuteľným. Sprevádzajú ich výbuchy radosti, dojatia aj hrdosti. V našej malej krajine nemáme veľa príležitostí na spájanie sa v hrdosti. Športovci nám ich však dokážu priniesť. Dobre vedia, že žiadna medaila nie je zadarmo. Ale každá stojí za to, aby sme sa o ňu maximálne usilovali.
STANO ŠČEPÁN
