Tá iskra nadšenia sa v jej očiach nedala prehliadnuť. Žiarila nákazlivým nadšením. Martina Pardusová bola prvou dobrovoľníčkou, ktorú som na ZPH v Taliansku stretol.
„Toto je moja prvá skúsenosť s paralympijskými hrami a som nadšená. Skvelá skúsenosť. Pre mňa je to najväčší zážitok v živote. Vidieť súťažiť ľudí, ktorí majú zdravotný handicap. Sú to silné emócie, neopísateľné. Obdivujem ich, čo dokážu. Sama som, lyžiarkou, viem aký ťažký je to šport,“ rozšteboce sa bez zábran farmaceutka, ktorá žije a pracuje v Prahe. Prihlásila sa medzi dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú organizovať hry. Bez nich by nemali úžasnú srdečnú atmosféru. Aj vás niekto počas paralympiády nahneval? Že vám niekto liezol na nervy? Pýtam sa opatrne. „Nie,“ odpovie bez zaváhania. „Nie nikto. Ľudia sú úžaní. Sú tu krásne vzťahy. Výborná atmosfére špeciálne pre Taliansko, pretože Taliani sú veľmi priateľskí.“
Martina Pardusová je ovešaná odznakmi, čo je klasická aktivita pri výmene odznakov z celého sveta. Na dobrovoľníčku je však nadmieru úspešná. Vidno, že občas, zrejme často, dostane odznak aj bez výmeny. „Ja som vôbec netušila, že niečo také na olympijských alebo paralympijských hrách existuje. Začalo to nevinne, keď som dostala prvý deň jeden náš slovenský odznak a čoskoro sa zbierka neuveriteľne rozrástla. Za každým odznakom je navyše srdečné stretnutie a to si veľmi cením. Napríklad tento nemecký som dostala priamo od hlavného šéfa nemeckej výpravy.“ Má to niekto šťastie. Pritom poďakovanie tvorí len úsmev a vľúdnosť. Je jasné, že naša dobrovoľníčka patrí medzi najochotnejšie a najmilšie.
Nie je však sama. V zákulisí ZOH sa pohybujú aj ďalší slovenskí nadšenci športu. Vladiumír Bužek pôsobí podobne ako na ZOH ako manažér olympijskej resp. paralympijskej dediny v Miláne. „Prirovnal by som to teraz už len k veľkej hotelovej recepcii. Riešime ubytovanie paralympionikov, príchody a odchody výprav. Oproti olympiáde ich je však oveľa menej, keďže sú tu len parahokejisti a niektoré oficiálne delegácie jednotlivých krajín. V čase zápasov sme chodili po dedine len my a policajti. Oproti ZOH je to skôr dedina duchov. A starosti? Ak sa aj niektoré vyskytli na „taliansky spôsob“, navonok ich nebolo vidno.“
Mimochodom riaditeľom parahokejového turnaja je podobne ako na ZOH náš Igor Nemeček, ktorému sekunduje Peter Hamaj. V zodpovednej pozícii technického delegáta FIS pôsobí aj ďalšia slovenská duša – Martin Kupčo. „Som predsedom jury pre ženské preteky. Zabezpečujeme ich hladký priebeh a dodržiavanie všetkých pravidiel,“ vysvetľuje. „Nie, protesty sme nemuseli riešiť, ale diskvalifikácie v dôsledku používania fluoru áno. Niektoré výpravy ho skúsili použiť pri voskovaní lyží, čím sú o čosi rýchlejšie. No najmä je to z ekologického hľadiska zakázané.“ Ale našej výpravy sa to nedotklo. Ubezpečujem sa. Či áno? „Nie, naša výprava žiadne problémy nemala. Patrí k najvzornejším,“ usmieva sa. Celkom fajn, že nemusíme hľadať protekciu. Aj tak by zrejme nebola v tomto ohľade možná.
Z lyžiarskeho strediska v Tofane nad Cortinou odchádzame s dobrý pocitom nielen vďaka našim parašportovcom. Aj vďaka tomu, že na paralymiáde sú v plnej permanencii pomocné ruky aj zo Slovenska. Hoci ich na prvý pohľad nevidno…
STANO ŠČEPÁN
