Včera sme sa vracali lietadlom z Milána spolu s našimi parahokejistami. Takže sa našlo trochu času prebrať turnaj ex post aj s tými, ktorí sa po zápasoch nevyjadrovali k ich priebehu. Všetci sa však už tešili domov za svojimi rodinami.
Naša sedmička Miroslav Stašák patril medzi tých, ktorí mali trochu iné predstavy o paralympiáde. Nesúviselo to však so súpermi či výsledkami, ale so zranením. „Na poslednom tréningu mi ruplo v ruke a výsledkom bola zlomená kostička v zápästí. Najprv som si myslel, že to je šľacha a že sa to dá rýchle do poriadku. Nakoniec mi dali ruku do ortézy a s tou som musel pomôcť chalanom aspoň v posledných troch zápasoch. Samozrejme, výrazne to obmedzilo môj výkon, ale som rád, že som aspoň takto mohol pomôcť mužstvu“.
Škoda, lebo inak býva hráč olomouckých „kohútov“ jedným z ťahúňov tímu, ale v Miláne musel na to zabudnúť. Napokon bol rád, lebo pôvodný verdikt bielych plášťov znel: Žiadna paralympiáda! ZPH si však užil, lebo ako hovorí, nikdy nevieš, čo bude za štyri roky a či sa ti to ešte podarí. „Mrzí nás zápas s Nemcami, kvôli ktorému nám ušlo o vlások lepšie umiestnenie, ale to už nezmeníme“, dodal.
Opačne dopadol jeho parťák na cestách Slavomír Ferenčík – do Milána cestoval zdravý, vracal sa zranený. Jediný napokon nebol ani na prijatí v SPP – dôvod však bol prostý. Po zápase s Nemeckom, keď sa dlhšie nezdvíhal z ľadu, bolesti neustávali. Aj posledný zápas už zvládol len za pomoci liekov. Röntgen napokon ukázal prasknutý tretí stavec. Hneď po prílete sa vybral smerom na Oravu, kde ho na druhý deň čakalo vyšetrenie na CT. Práve v zápase s Nemeckom strelil náš úvodný gól, ale napokon sa stal jednou z obetí mimoriadne tvrdej hry súpera, po ktorej malo veľa hráčov šrámy od hrotov na chrbte, bruchu, aj na krku.
Jediným nováčikom v našom tíme bol oproti Pekingu Jozef Garbiar. Tešil sa aj z tých pár minút, počas ktorých dostal od trénera dôveru, aby pomohol preťaženým spoluhráčom v zápasoch s Kanadou či Japonskom. „Paralympiáda bola neskutočný zážitok a určite by som si to rád zopakoval. Preto idem ďalej“, potvrdil hráč, ktorý sa začal parahokeju venovať najneskôr zo všetkých v našom tíme po tom, ako mal v roku 2023 nehodu v lese a prišiel o časť nohy.
Miroslav Pastucha opäť kryl celý čas chrbát našej brankárskej jednotke Edovi Lepáčkovi. Spýtali sme sa ho, či bolo náročné udržať sa v pohotovosti počas celého turnaja na striedačke. „Hrám parahokej už 13 rokov, takže pre mňa vôbec nie. Zažil som už aj situácie, keď som musel ísť okamžite do brány, aj keď som nezačínal. Takže psychicky som nastavený stále naskočiť, keď ma bude treba. Čo sa týka samotnej paralympiády, ja som si to užil. Hlavne to, že som tam mohol byť s chalanmi, povzbudzovať ich, aj keď som do zápasov nezasiahol. Ja som vždy také pojítko, že aj keď sa dostane gól alebo sa nedarí, udržiavam ich v dobrej nálade a aj tu to bolo super“.
Rodák zo Skalice Róbert Turic začínal s hokejom spolu so Žigmundom Pálffym. Paralympijskú premiéru si odbyl v Pekingu, v Miláne si dal repete. „Odvtedy som nazbieral viac skúseností, lebo sme mali odohratých viac turnajov a zápasov, takže aj ja som bol platnejší. Myslím, že to bolo vidno aj na tom ľade. Ale bol to hlavne tímový výkon a my sme spravili pre výsledky maximum, čo bolo v našich silách“.
K spokojnosti mu už azda chýbal len ten paralympijský gól. Takže v Nice 2030? „Uvidíme, či to zdravie dovolí, predsa len patrím v tíme medzi skôr narodených. Asistencia tam bola, čo ma potešilo, že aspoň takýto bodík. Ale rozhodnem sa podľa toho, ako sa budem cítiť, ako bude šľapať tím, či to ešte vydá na tú tretiu paralympiádu“.
Vo vzduchu najviac rezonovala otázka, čo ďalej. Niektorí už avizovali, že s parahokejovou kariérou končia. Určite nie Martin Joppa. „Ale konečne si dáme oddych. Štyri roky sme nemali leto. Potom uvidíme, kto sa objaví znova v príprave a komu sa ten oddych zapáči“. Naopak, Marián Ligda sa vyjadril, že pre neho to bola určite posledná paralympiáda. Chcel skončiť už po vlaňajších MS v Buffale, ale napokon sa dal ešte presvedčiť. Teraz už vyzerá neoblomný. „Je načase, aby sa chopili žezla mladší, zamakali a užili si takejto atmosféry na najväčších podujatiach“, zdôraznil. V jeho prípade určite vstupuje okrem veku do hry aj to, že sa presťahoval do Košíc, kde jeho partnerka dostala prácu. Ročne najazdil tisíce kilometrov za parahokejom aj keď býval „len“ v Liptovskom Mikuláši.
Navyše sa teší z malého potomka. Bol to práve Marián, ktorý naštartoval novú vlnu prírastkov v parahokejovom tíme – po ňom sa pridali Martin Joppa, Michal Hlinka a najnovšie Dávid Korman. V počte detí je rekordérom Miro Stašák, ktorý má až štyri. Po dvoch ešte majú Turic, Garbiar a Ferenčík.
S nie celkom dobrými pocitmi sa lúčil s Milánom brankár Lepáček. „Ukradli mi mobil, ten nový Samsung, ktorý sme tam dostali. Aj sme to hlásili, ale to bolo všetko…“, zvestoval nám smutný Edo pred odletom z letiska Linate. O kvalitný nožík prišiel aj Robo Turic a Maťa Joppu chcel mladý vreckár okradnúť v mestskej doprave. Ale náš kapitán bol, podobne ako na ľade, v strehu a ubránil sa.
Aj napriek týmto nepríjemnostiam odchádzalo mužstvo z Milána spokojné „Bolo to zorganizované na vysokej úrovni. Aj aréna mala všetky potrebné priestory prispôsobené bezbariérovo. Podobne dedina, takže sme sa mohli sústrediť len na parahokej. Takže v tomto smere absolútna spokojnosť“, konštatoval na záver vedúci tímu Miroslav Dráb. Čo sa výsledkov týka vyzdvihol, že sa mužstvu podarilo zakončiť turnaj víťazstvom, lebo to je vždy z hľadiska ďalšej motivácie veľmi pozitívne.
ROMAN VÉGH, Miláno – Bratislava
