V tom objatí nebola ani štipka erotiky. Akoby aj, keď som mal na sebe hrubú mikinu a na nej ešte aj zimnú bundu. Bolo však spontánne, úsmevné a ľudské. Ako všetky chvíle, keď vnímame život ako dar priazne.
Skúsim to ilustrovať len na jednom dni. Na Zimných paralympijských hrách toho môžete zažiť toľko, že sa Vám to ani všetko nezmestí do spomienok. Doprava na hrách nie je silným článkom organizačnej reťaze. Najmä ak je v regióne veľa a veľmi vzdialených športovísk, ale aj hotelov a ubytovaní. Cesta z Toblachu do Cortiny trvá kľukatou cestou cez horský priesmyk okolo 50 až 55 minút. Napriek tomu, že organizátori počas hier výrazne zdecimovali cez kritický úsek verejnú dopravu. Veľké autobusy však aj tak pred mnohými ostrými zákrutami v kolmých skalných útesoch spomalia na minimum. Trúbia alebo aspoň svetelne pre blikávajú, aby nedošlo ku kolízii. Cesta je úzka, autobusy sa míňajú na nej len na centimetre, pričom máte miestami pocit, že už visíte pravým kolesom nad útesom. Je však krásna. Krajšia než vrcholky končiarov, ktoré sa nad ňou dotýkajú neba.
Áno, doprava miestami škrípe. Autobusy meškajú, prípadne neprídu pre médiá a dobrovoľníkov vôbec. Na druhej strane, občas prídu s mladou dievčenskou posádkou. Vodička vyzerá na pätnásť, sprievodkyňa možno o pol roka staršie. Váham, či nastúpim. Idú totiž len do dvoch tretín cesty. „Tam prestúpite,“ chichocú sa v talianskom colorate. „Lepší autobus už nepríde,“ bavia sa na mojich rozpakoch. Nastúpim. Veziem sa. Mávajú na každého vodiča, čo ide oproti nám. Ešte aj na údržbárov horskej cesty na krajnici. Život gombička. Alebo že by život po taliansky?
Sotva sme na konečnej, pred nosom odchádza autobus, na ktorý mám prestúpiť. Vytrubujú na neho ako na začiatku poľovného lovu. On vytrubuje späť, no pokračuje. Zjavne si myslí, že koketujú klaksónmi. Už to vyzerá beznádejne, keď sa vodička vykloní z okna, až sa bojím, že z neho vypadne. Som zachránený. Odchádzajúci autobus zastaví a dokonca začne pekných pár metrov cúvať. „Grazie mille,“ vytlačím zo seba. „Prego,“ bavia sa na mojej nemotornosti ako sa s ruksakom náhlim von.
Neskôr bežím aj na bezpečnostnú kontrolu, aby som stihol súboj našich curlerov na vozíku. Rýchla prehliadka batožiny, v ktorej je viac zazipsovaných priehradok než v dámskej kabelke. „Stanislav,“ prekvapí ma sympatická carabinierka. Skôr než sa stihnem nafúknuť pýchou, že ma aj v Cortine d´Ampezzo poznajú, drží moju indentifikačnú kartu v rukách. Aha, to len meno zaujalo. Vzápätí mi totiž ukazuje svoju vizitku Giusepina Stanisci. Srdečne sa smeje. Ešte viac, keď jej poviem, že by mohla byť mojou ženou a nemusela by veľmi meniť priezvisko. „To si mal prísť pred tridsiatimi rokmi, keď si bol ešte použiteľný,“ žartuje ostošesť a už ma stíska, aby som sa nebodaj neurazil. V tom objatí nie je ani štipka erotiky, ale obrovská dávka srdečnosti.
Cestou na zjazdovku Tofane omylom nastúpim do mikrobusu, ktorý vezie aj divákov. Z celého sveta. „Som Angličan,“ tlačí sa na mňa stokilový mladý muž. Slušne odpovedám, že ja som prišiel zo Slovenska. „Ja z Anglicka,“ opakuje, ako keby som ho na prvý raz nepochopil. Rýchlo sa však zorientujem. „To je môj syn,“ prihovorí sa chlap, sediaci cez uličku. „Cestujeme spolu na každú paralympiádu. Aj v Paríži sme boli. Veľmi to prežíva.“ Uvedomujem si, že obézny prísediaci má príznaky Dawnovho syndrómu. Teší sa z každej vety. Mojej, otcovej aj svojej, keď sa do nás zamieša. V tej chvíli ľutujem, že cesta na kopec netrvá ešte dlhšie. Cítim pohladenie čírej ľudskosti a obrovského nadšenia otca so synom bez ohľadu na to, čím ich život zaskočí.
Na zjazdovke je živo. Najmä v hľadisku. Stovky fanúšikov podporujú svojich pretekárov. V mnohých prípadoch slabozrakých, či bezrukých alebo beznohých. Oduševnene, spontánne a do roztrhania tela. Sú to ich chvíle. Miestami aj so slzami v očiach. Najsilnejšie sú ovácie pre tých, ktorí končia na posledných priečkach, prípadne schádzajú do cieľa po pádoch na trati. To je najsilnejšie objatie ľudskosti a pochopenia, aké môžete na súťažiach zdravotne znevýhodnených precítiť. Hoci aj také objatie s našou bývalou parazjazdárkou jednorukou Petrou Smaržovou je po rokoch príjemné. Podobne s ďalšími bývalými paralympionikmi. Dokonca aj s chlapmi. Veľa sme spolu prežili. Aj preto radosť zo zvítaní nikdy nevyprchá.
Na ceste späť sa mi prihovorí dobrovoľníčka s vráskami rovnako hlbokými ako rokliny v Dolomitoch. Možno má osemdesiat rokov, možno viac. „Som zo Švédska. Prihlásila som sa pomáhať s organizovaním hier. Je to úžasné, čo títo športovci dokážu,“ nešetrí nadšením. Po prvých dvoch vetách cítim, že to nebude zdvorilostný rozhovor. „Mala som dve deti. Tiež boli športovci. Zahynuli pri autonehode. Dlho som sa z toho nevedela spamätať. Dnes chodím povzbudzovať iných športovcov. A rada im pomôžem, ak treba,“ odzbrojuje ma zvráskavená Gertruda. Hanbím sa spýtať na jej celé meno. Vlastne ani nestihnem, pretože pokračuje oduševnene. „O štyri roky pôjdem aj do Francúzska!“ Je obdivuhodne zanietená. Nerieši traumy osudu ani svoj vek. Uvedomujem si, že dokáže naplno užívať dar priazne života.
Každá paralympiáda je pre mňa v tomto smere vysokou školou. Priam doktorátom. Je to o ľuďoch. Je to – v ľuďoch. Učím sa, že život je dar. Bez ohľadu na osud, ktorý máme v ňom napísaný…
STANO ŠČEPÁN
