Paralympijské hry nie sú len o samotnom športe, ale najmä o osobnostiach. Jednou z najsledovanejších je nehrajúci kapitán francúzskeho mužského tenisového tímu na vozíku YANNICK NOAH (64). Domáca tenisová legenda, národný hrdina, víťaz Rolland Garros v roku 1983.
Čo vás motivovalo prijať úlohu kapitána francúzskej tenisovej reprezentácie na vozíku?
Je to o priateľstve. Mám veľmi blízko k päťnásobnému paralympijskému medailistovi v tomto športe Stephanovi Houdetovi. Za posledných 10 rokov je najlepším francúzskym hráčom a vyhral niekoľko grandslamových podujatí. Takto som to sledoval z diaľky. Poslal mi správu, v ktorej povedal: ‚Sám si bol veľký hráč, kapitán v Davis Cupe a Fed Cupe, ale to nie je nič v porovnaní s tým, čo by si mal robiť, a to je byť naším kapitánom‘. A dávalo to veľký zmysel, tak som mu povedal: ‚Samozrejme, kedy začneme?‘ On povedal, ‚zajtra‘ (smiech), ale bol som v Afrike. Tak mi povedal, aby som sa čo najskôr vrátil do Francúzska. O tenise na vozíku som toho veľa nevedel, ale povedal mi: „To sa naučíš“. Byť pri tom bude krásne dobrodružstvo.
Čo chcete, aby ľudia videli, keď sledujú tenis na vozíku?
Chcem, aby sa ľudia prišli presvedčiť. Toľkokrát mi ľudia položili otázky alebo mi povedali určité veci o svojich predstavách o tenise na vozíku, vozičkárov a paralympijských športovcoch vo všeobecnosti bez toho, aby to niekedy videli alebo možno videli v televízii. Ale keď to vidíte naživo, naozaj vidíte snahu, naozaj vidíte kvalitu hráčov. Cítite emócie, veci, ktoré nevidíte. Hráme na emócie. Keď vyhráte zápas, pozeráte sa na svojich ľudí, svojich blízkych a fanúšikov. Takže to, čo chcem ľuďom povedať, je: „Príďte sa pozrieť a fandite nám a tenisu na vozíku všeobecne“.
Aký vplyv budú mať podľa vás paralympijské hry na Francúzsko?
Nemám plán, ale chcem do toho dať všetko. Cítim, že je pre mňa cťou byť súčasťou tímu. Veľmi ma dojalo, že ma prijali, a som nadšený, pretože už vidím ten rozdiel – každým dňom sa zlepšujeme. To je to, čo mám robiť a je na ľuďoch, aby sa potom zmenili.
Čo ste si priniesli zo svojej predchádzajúcej skúsenosti ako daviscupový kapitán Francúzska do tejto úlohy a tohto tímu?
V priebehu rokov som trénoval rôzne tímy a rôzne generácie. Trénoval som ženy a ľudia hovorili: ‚Uvidíte, ženský tenis je iný‘. Nie je to iné, je to o ľuďoch. Nemám vzorec pre každého. Keď začínam s koučovaním, veľa len počúvam a robím si poznámky. Každý je iný, ale chcem ich poznať a oni mňa. Chcem, aby komunikácia bola plná dôvery. Každým dňom sa ich snažím viac spoznávať – vedieť odkiaľ pochádzajú. Niekedy dostanem veľa dobrých informácií od ich rodičov, priateliek, manželiek, priateľov. Trénujem ľudské bytosti a celý tento výlet je ľudské dobrodružstvo. Šport je len krásna výhovorka na stretnutie.
Z Paríža ROMAN VÉGH
