Dvaja gólmani, šesť obrancov, šesť útočníkov. Štrnástka slovenských parahokejových gladiátorov, ktorá v sobotu prvýkrát vstúpi do paralympijskej arény. Aj proti krajinám, kde keď sa robí nábor, prichádzajú stovky adeptov. U nás sa nazbieralo pár skromných, ale talentovaných chlapov. A dnes sú tu – medzi osmičkou najlepších tímov sveta!
Slovenský parahokejový príbeh je v podstate rozprávkou. Tie majú vždy šťastný koniec. Tŕnistá cesta, ktorou si však musel tento kolektív prejsť, by vydala na jeden silný filmový príbeh.
Prvým míľnikom bol Turín 2006. Predseda SPV Ján Riapoš pozval na zimnú paralympiádu vtedy len osemročného Martina Joppu s otcom. Jeho príbeh poznalo celé Slovensko. Chlapec išiel na bicykli, keď ho nezodpovedný vodič zrazil a spôsobil mu devastačné zranenia dolných končatín. Chcel byť hokejovým brankárom, ale jeho sen dostal v ten deň veľkú trhlinu. Šéf paralympionikov vtedy vyslovil odvážny plán – Martin je náš prvý parahokejista a my sa za pár rokov prebojujeme na paralympiádu!
Do prvého kempu sa nazbieralo pár ľudí, ale entuziazmus zakrátko vyprchal. Hokej, aj ten na sánkach, je tvrdá rehoľa. V roku 2009 však zavítal na SPV Peter Štít. V tom čase hráč moravského Zlína sa podujal na reštart. Po večeroch sám trénoval na zimáku v Dolnom Kubíne, kde vtedy býval, a sníval o tom, že raz aj Slovensko bude mať svoju reprezentáciu podobne ako Česko, pravidelný účastník MS a ZPH. Dostal k tomu „zelenú“ a postupne sa pridávali k nemu ďalší. „Bázou“ sa stal práve Dolný Kubín, kde chlapci počas víkendov pilovali prvé pohyby na sánkach po ľade.
September 2011: ako sme zaplatili školné
Je piatok krátko popoludní a my cestujeme na prvý turnaj do Viedne. Vo veľkej aréne na Donauinseli hrá v podvečer Vienna Capitals zápas EBEL ligy, v malej sa koná parahokejový turnaj bývalého primátora Helmuta Zilka. Našim prvým súperom budú účastníci elitného „áčka“ Kórejčania, ďalšiu dvojicu tvoria domáci Rakúšania a Taliani.
Nazbierala sa asi desiatka hráčov, ktorá natiahla na seba dresy s dvojkrížom, ale to sa už otvárajú dvere na kórejskej striedačke. S otvorenými ústami sledujeme hada v modrom, ktorý sa vinie okolo mantinelov. Je ich dvadsať dva! A podľa toho aj vyzerá zápas.
Pomaly končí prvá tretina a my prehrávame 0:8. Náš prvý brankár má ťažké postihnutie jednej strany tela a po dopade na ľad sa nevie zdvihnúť. Iba nohu s betónom dvíha do výšky a márne bojuje so zemskou príťažlivosťou. Navyše sa ešte zamotá do siete… O rad vyššie sediaci náš fotograf Roman Benický mi zozadu hovorí: „Chudák, visí tam ako saláma!“ Tiež mi napadne – bude z tohto niekedy niečo? Kórejci sú džentlmeni – krúžia okolo prázdnej bránky, nechcú nám pokaziť ešte viac vstup do parahokejového sveta.
Vtedy k nám prichádza na vozíku chlapík bez nôh a spustí moravštinou: „Ja hrám za Česko a Rakúšania nás požiadali o výpomoc. Tak som tu. Ale rád by som reprezentoval Slovensko, skúste to vybaviť!“. V duchu si hovorím: „Chlape, toto nie je futbal a ty nie si Ronaldo. Tak ako?“ Bol to Erik Fojtík – dnes skúsená opora našich zadných radov. Po mame Slovák, po otcovi Moravák. Za Česko si zahral na paralympiádach vo Vancouvri a v Soči, potom úspešne dotiahol svoj prestup. Papiere sa vybavili tesne pred MS B kategórie v roku 2015, kde sme získali našu prvú medailu. Ale nepredbiehajme.
Vo Viedni sme dostali nakladačku aj od Talianov a prehrali sme aj s posilnenými Rakúšanmi. Prvý slovenský gól zaznamenal Martin Joppa. Dnes historicky najlepší strelec reprezentácie. Kedysi osemročný chlapec z turínskej tribúny…nie je už len toto na sfilmovanie? Okrem neho boli pri viedenskom štarte z dnešného kádra Peter Štít a Miroslav Kardoš. Spoza mantinelu dával pokyny Miro Dráb, prvý tréner a dnes generálny manažér reprezentácie.
Marec 2012: ako sme vyprášili kožuch Rakúšanom
Do Dzurillovej haly v bratislavskom Ružinove sme si pozvali na dvojzápas Rakúšanov. Prvý medzištátny zápas v parahokeji na území Slovenska. Máme im čo oplácať. Posilnení skúsenými paralympionikmi z iných športov Mariánom Ligdom a Marekom Gergelym. Aj vďaka nim to už bol iný valčík na Dunaji ako pol roka predtým vo Viedni. Prvé buly prišiel hodiť Miro Šatan, v tom čase hráč bratislavského Slovana, dnes prezident SZĽH. Odskočil si medzi tréningom a zápasom play off povzbudiť našich chlapcov. A tí vyprevadili susedov dvomi debaklami – 5:0 a 7:2. Začali sme veriť, že raz z toho niečo bude…
A potom už prišiel prvý šampionát B kategórie v japonskom Nagane 2013, kde sme sa síce hlavne učili, ale poslední sme neskončili. Rozbili sme Poliakov a obsadili 5. miesto. O dva roky neskôr sme už z Östersundu viezli prvý bronz a zopakovali sme si to aj na ďalšom šampionáte opäť v Japonsku, tentokrát v meste Tomakomai. Vďaka tomu sme získali právo zabojovať v závere roka 2017 o prvú paralympijskú miestenku do Pjongčangu (turnaj sa hral zasa v Östersunde, vo švédskom stredisku zimných športov). Hoci to na prvý pokus nevyšlo, bola to už parahokejová maturita. „Sníval som o tom, že raz budeme mať mančaft. A my tu dnes hráme skutočný parahokej už proti súperom, ktorí sú účastníkmi A kategórie MS a ZPH“, povedal mi vtedy nadšený Peter Štít. A to ešte netušil, čo príde…
November 2019: ako sme zastavili Číňanov a postúpili do „áčka“
Ďalší šampionát B kategórie sa hral tentokrát v Berlíne. Prvé miesto patrilo už pred turnajom Rusom, ktorí boli kvôli známej dopingovej afére vylúčení z „áčka“ a potrebovali sa vrátiť späť. Kandidátmi na druhé miesto boli domáci Nemci, veľká neznáma z Číny a v kútiku duše sme verili, že aj Slovensko.
Tréneri ma však uzemnili hneď ako som priletel za mužstvom – vraj videli tréning Číňanov a tí sa rýchle vyšvihli do úplne inej dimenzie. Podčiarkli to aj jasným víťazstvom 4:1 nad domácou reprezentáciou v prvom kole. My sme proti ním nastúpili hneď po tom, ako sme v prvom zápase rozstrieľali Britov. Jeden z mála, ktorý neklesal na duchu, bol kapitán Marián Ligda: „Urobili veľký skok. Sú rýchli a silní, ale ešte hokejovo nevyhratí. Na tom môžeme stavať“.
A bol to práve on, kto odpovedal na šťastný gól Číňanov v prvej tretine. V druhej utiekol náš expres Miloš Večerek a parádnou trefou do vinkla poslal ambiciózneho nováčika z najľudnatejšej krajiny sveta na doučovanie. Súper síce búšil do nás, ale získanie hokejových schopností sa na rozdiel od rýchlosti a kondície nedá vybaviť expresne. Vyhrali sme 2:1. V poslednom stretnutí sme porazili po predĺžení dvoma gólmi Joppu rovnakým pomerom aj Nemcov a prvýkrát v histórii sme postúpili medzi elitnú osmičku!
V ten večer som prvýkrát videl a počul v šatni víťazné „Paaalmolive“. Video z nefalšovanej radosti našich chlapcov malo na Zomri takmer štvrť milióna pozretí, 10.000 lajkov a nekompromisne prevalcovalo všetky politické témy za posledného polroka!
https://fb.watch/bwfTBTuVKX/
Jún 2021: ako sme nedobehli tréningové resty a vrátili sa do „béčka“
Premiéru medzi elitou sme si odbyli v Ostrave. Ovplyvnila a na neskorší termín ju posunula pandémia koronavírusu. Naši hráči dlho netrénovali a to malo napokon neblahý vplyv na naše nováčikovské plány – zachrániť sa. Prehra s ruským výberom v prvom zápase bola očakávaná.
V druhom kľúčovom dueli nám však chýbali sily, najmä v súbojoch pri mantineloch, proti Nórom, ktorí na rozdiel od Slovákov trénovali v bubline prakticky nepretržite. Prehra 2:3 znamenala už po druhom zápase návrat do „béčka“. Nóri totiž stihli pred zápasom s nami poraziť aj Talianov. Práve proti parahokejistom z Apeninského polostrova sme zaknihovali v nasledujúcom dueli prvé víťazstvo v A kategórii 3:1. Bolo o to cennejšie, že sa udialo prvýkrát v histórii v priamom prenose RTVS. V zápase o 7. miesto nám Taliani oplatili prehru a pri svojom prvom vystúpení medzi najlepšími sme skončili napokon na 8. mieste. Najbližšie nás teda čaká boj o návrat.
November 2021: ako sme vybojovali letenky do Pekingu
Nemecká metropola bola opäť dejiskom parahokejového diania. A aréna za plotom Olympijského štadióna priniesla Slovákom ešte väčšiu radosť ako dva roky predtým – historický postup na zimnú paralympiádu! Najprv sme na nulu zdolali Švédov a Japoncov, ktorí nás v minulosti nekompromisne porážali. Potom nás trochu pribrzdila prehra s Talianskom, ale v záverečných dueloch sme „vyprášili“ Nórov a Nemcov a mužstvo si prevzalo symbolickú letenku do Pekingu.
Za tie roky driny, nepoddajnosti, ale najmä herného napredovania, si to táto partia zaslúžila mierou vrchovatou. A sen, prvýkrát vyslovený v Turíne 2006, sa stal po 15 rokoch skutočnosťou! „Dosiahli sme niečo, čo si ešte ani nevieme naplno uvedomiť. Voľakedy sme snívali, že si s týmito súpermi zahráme na rovnakom turnaji alebo im dáme aspoň jeden gól. A teraz sme vyradili Švédov, Japoncov či Nórov, ktorí pravidelne štartovali na paralympiádach“, povedal po návrate z Berlína Martin Joppa, ktorý sa tam stal najproduktívnejším hráčom turnaja. A Eda Lepáčka vyhlásili za najlepšieho brankára.
Kraťasi a jednonožci
Veľa ľudí si možno teraz zapne parahokej v televízii po prvýkrát a bude si klásť legitímne otázky. Tak jeden rýchlokurz – hrá sa 3 x 15 minút čistého času, počet hráčov na ľade je rovnako ako v hokeji 5+1. Hráči sedia na špeciálnych sánkach a svoj pohyb koordinujú pomocou dvoch krátkych hokejok s kovovými koncovkami, ktoré im pomáhajú odrážať sa.
Parahokej nie je čisto vozíčkarsky šport ako napríklad curling a hrajú ho hráči s rôznym zdravotným znevýhodnením. Tých bez oboch dolných končatín nazývajú vo svojom slangu „kraťasmi“. Vďaka tomu, že sú ľahkí, disponujú zvyčajne aj najrýchlejším pohybom po ľade. Hráči bez jednej dolnej končatiny (alebo jej časti) sú „jednonožci“. Zvyšok sú poúrazoví vozíčkari alebo rôzne špecifické (najmä vrodené) telesné znevýhodnenia, vždy však spojené so spodnou časťou tela.
V slovenskom tíme tvoria väčšinu práve „kraťasi“ – napočítali sme ich až šesť. Polovica z nich prišla o nohy pod kolesami vlaku, dvaja sú nimi od narodenia a tretieho zaradila do tejto skupiny dopravná nehoda v detstve. V druhej silnej skupine „jednonožcov“ nájdeme päticu hráčov. Prevahu majú tí, ktorí museli podstúpiť amputáciu v dôsledku rakoviny alebo zrazeninou upchatej cievy, jeden prišiel o nohu kvôli pracovnému úrazu. Dvojicu vozíčkarov po úraze na svahu resp. pri autohavárii dopĺňa jeden špecifický prípad vrodenej pseudoartrózy.
Potrebujú rozšíriť mančaft
Keď sa generálneho manažéra Mira Drába (neskôr posunul trénerskú taktovku Radovi Bielečkovi) pýtali v zahraničí, „Koľko vás je?“, odpovedal: „Dvadsať“. Nasledovala otázka: „Dvadsať tisíc?“ „Nie, dvadsať. A máme jedno mužstvo, ktoré je zároveň aj reprezentáciou“. To už nasledovalo najprv neveriace pokrútenie hlavou a následne vyjadrenie obdivu. Áno, náš parahokejový tím je takým malým zázrakom, ktorý si zaslúži obdiv. Keď som sa pýtal chlapcov, ako sa mančaft rozširoval, dostal som takúto odpoveď: „Sami sme si zháňali spoluhráčov. Ak sme vedeli o niekom, že má zdravotné postihnutie umožňujúce hrať parahokej, tak sme ho oslovili“.
Lovili najmä na Orave, odkiaľ pochádza väčšina tímu. Ak by sa niečo podobné podarilo na východe, na juhu či v Bratislave, možno by sme dnes mali 50 hráčov a mohli by sme hrať vyrovnaný zápas napríklad s Kanaďanmi. Lebo ak sa niekoho z tímu opýtate, čo potrebujú, unisono odpovedia. „Ďaľších hráčov!“ Lebo zvýšená konkurencia generuje vyššiu kvalitu. Takže, ak o niekom viete, že by so zdravotným stavom bol spôsobilý pre parahokej, a má dosť nadšenia pre tento atraktívny šport, nasmerujte ho k našim chlapcom. Určite sa potešia.
A pozor! Ide o zmiešaný šport – takže ho v jednom tíme s mužmi môžu hrať aj ženy. Rozšírenie zastúpenia ženského pohlavia by určite tiež potešilo. Lebo na najvyššej úrovni ho momentálne hrá iba blonďatá Nórka Lena Schroederová, v civilnom povolaní lekárka z Univerzitnej nemocnice v Oslo…
Zajtra teda konečne nadíde Deň D, kedy si slovenskí parahokejisti začnú čerpať odmenu za dlhoročnú drinu. Večer o 20:00 hod v aréne, kde ich olympijskí kolegovia nedávno potešili Slovensko ziskom bronzu. Od 13:00 SEČ môžete byť prostredníctvom obrazovky RTVS Šport s nimi aj vy všetci a držať im palce pri premiére s domácou Čínou. Silnou, ambicióznou, ktorú ale naši už raz predsa vyškolili. Tak prečo nie aj teraz?
Z Pekingu Roman Végh
Foto: Roman Benický
