Ktorá emócia je silnejšia? Strach? Bolesť? Hnev? Šťastie, valcujúce celé telo? Život nie je šach s čiernymi a bielymi figúrkami. Aj keď niekedy máme pocit, že niekto za nás „ťahá“, emócie prežívame oveľa farebnejšie než v kontraste dobra a zla. Po šokujúcom rozpútaní vojnového konfliktu je v našich životoch nová škála emócií, úzkostí aj otázok…
Prezident IPC Andrew Parsons v predvečer otvorenia XIII. zimných paralympijských hier vyhlásil: „V IPC sme veľmi pevne presvedčení, že šport a politika by sa nemali miešať. No nie našou vlastnou vinou teraz prišla vojna na tieto hry a v zákulisí má mnoho vlád vplyv na našu milovanú udalosť.“ Dramatické okolnosti spúšťajú dramatické rozhodnutia. Najskôr zredukovanie účasti paralympionikov z Ruska a Bieloruska na ZPH len ako nezávislých športovcov bez štátnych symbolov a po dvanástich hodinách ich úplné vylúčenie z hier v Pekingu. Bezprecedentný krok v reakcii na bezprecedentnú situáciu.
„Zaistenie bezpečnosti a ochrany športovcov je pre nás prvoradé a situácia v paralympijských dedinách športovcov eskaluje. Stáva sa neudržateľnou. Viaceré NPC, z ktorých niektoré kontaktovali vlády ich krajín, sa vyhrážajú, že ich športovci nebudú s pretekármi Ruska a Bieloruska súťažiť,“ uviedol Andrew Parsons.
Ktorá končatina vám v živote viac chýba? Pravá alebo ľavá? Ruka či noha? Prípadne obe? Je horšie nemať zrak alebo sluch? Kruté otázky. Podobne nezmyselné ako tie, prečo vám vojnový projektil zraní dieťa alebo otca. Nikdy sa s tým nezmierite. A nikdy v histórii paralympijských ani olympijských hier sa podobné témy nemuseli skloňovať tak naliehavo ako dnes. Ak sa spomínali hrôzy a dôsledky vojny, tak len pri stretnutí v Stoke Mandeville v roku 1948, pri zrode paralympijských hier v rámci súťaží vojnových veteránov. Lenže vtedy sa spomínali v minulom čase…
Sú športovci zodpovední na činy svojich vlád? Sú deti zodpovedné za svojich rodičov? Sme my všetci zodpovední za svet, v ktorom žijeme? Nie je v ňom len biela a čierna. Aj žltá a modrá, ale aj červená… Aj stovky odtieňov šedej, ktorá dusí farby jarnej dúhy. Mnohí zo zdravotne postihnutých Rusov a Bielorusov prišli do Pekingu prežiť svoj sen. Na vozíku, s deformitami tela aj duše, s bielou paličkou. Mnohí dokonca aj v dôsledku zranení z predchádzajúcich vojenských misií. Hoci nie sú strojcami viny, prišli si po ortieľ na hry, ktoré nemôžu zradiť svoje ideály. „Je nám veľmi ľúto parašportovcov, ktorých vylúčenie ovplyvnili rozhodnutia, ktoré prijali vaše vlády minulý týždeň porušením olympijského prímeria. Ste obeťami činov vašich vlád,“ zdôraznil Andrew Parsons.
Pre slovenské výbery to znamená, že sa nestretnú s reprezentáciou Ruska v curlingu a ani v prípadnej eliminácii v parahokeji. Hry v Pekingu mali byť poznačené pandémiou. Sú však postihnuté ešte horším vírusom. Natoľko zásadným, že sa hniezdi v podvedomí otázka, či sa vôbec majú konať. V čase ťažkých skúšok a rozhodnutí. V čase úzkostných emócií. Nádej na šťastie v akejkoľvek podobe je však nádejou nielen pre účastníkov paralympiády ale pre celé ľudstvo.
Z Pekingu Stano Ščepán
