Slovenská reprezentantka v parastolnom tenise bojovala na štyroch paralympiádach (Barcelona 1992, Atlanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004), bola majsterkou Európy v družstvách (Jesolo 2005), dvojnásobnou vicemajsterkou sveta v singloch (Paríž 1998, Taiwan 2002) a v apríli 2004 vo svojej kategórii aj druhou najlepšou hráčkou sveta. Po úraze v mladosti zostala pripútaná na invalidný vozík, hoci mala pred sebou ešte množstvo plánov. Zákerná choroba (rakovina) jej však v októbri 2006 prekazila všetky túžby. Práve počas svetového šampionátu vo švajčiarskom Montreux. „Mali sme to v súťaži družstiev dobre rozohraté, no Marika musela predčasne skončiť,“ spomína jej dlhoročná spoluhráčka Alena Kánová. Pillárovú previezli do bratislavskej ružinovskej nemocnice, kde o pár dní neskôr skonala. Vo veku 54 rokov.
Prekážky nepoznala
„Škoda, že tak skoro. Mala pred sebou ešte veľké plány a túžby. Vždy si za nimi šla vytrvalo a cieľavedome. Nepoznala prekážky,“ spomína na ňu jej blízka priateľka z Piešťan Zita Žiaková.
Pillárová sa narodila v Bardejovských Kúpeľoch, no neskôr sa usadila práve v Piešťanoch. Práve v tamojších kúpeľoch v roku 1974 Zitu stretla. „Mali sme podobné osudy, na vozíku sme sa ocitli príliš skoro. Aj to nás zblížilo. Spolu sme cvičili, trénovali chôdzu, motivovali sa a neskôr sa rozhodli začať nový život na vozíku v Piešťanoch. Stretli sme tam veľa mladých ľudí, ktorí nám pomohli na vozík zabudnúť,“ obzerá sa späť Žiaková.
A popritom obe športovali. S Pillárovej menom sa spája jeden z najväčších stolnotenisových turnajov zdravotne znevýhodnených športovcov vo svete Slovakia Open. Marika organizovala premiérový ročník v roku 1992 ako členka športového klubu vozičkárov pri TJ Kúpele Piešťany. A tejto činnosti sa nevzdala až do svojej smrti. „Organizačnými schopnosťami dokázala nadchnúť ľudí okolo seba,“ vraví Žiaková.
Turnaj sa v roku 2009 presťahoval z Piešťan do Bratislavy, no s menom Márie Pillárovej zostal spojený dodnes. Cena pre najlepší mužský a ženský športový výkon na turnaji nesie dodnes jej meno.
„Škoda, že sa jej nepodarilo vyhrať aj paralympijskú medailu či zlato v singli na majstrovstvách sveta či Európy. Veľmi po tom túžila. A viac ráz bola blízko, no napokon z toho boli len striebra či bronzy,“ vraví Alena Kánová, paralympijská šampiónka zo Sydney 2000.
Spolu toho v súťaži družstiev odohrali veľa, často spolu bývali na izbe. „Bola síce staršia, ale boli sme dobré kamarátky. Pravdou je, že od jej odchodu neviem nájsť za stolom seberovnú partnerku,“ priznáva Kánová, ktorá si dodnes pamätá aj na prvé spoločné stretnutie. „V apríli 1995, v Bratislave na Mokrohájskej.“
Zážitok na Mosteckom okruhu
Stolný tenis, ktorý Mariku zlákal, však nebol celý jej život. Život sa snažila užívať plnými dúškami. „Chodili sme do kina, do divadla, na koncerty. Užívali si jazdu na autách s ručným ovládaním. Dokonca sme na nich raz vyskúšali rýchlostnú súťaž na Mosteckom okruhu. To bol veľký zážitok. Rovnako ako jazdy na vozíkoch na slávnom Brnenskom okruhu,“ spomínala Žiaková.
Pillárovej po úraze zo všetkých síl pomáhali aj rodičia, či brat Vasil a sestra Vierka. So zákernou chorobou však už ani oni veľa nezmohli. V októbri to bude 15 rokov, odkedy môžu všetci na Mariku len spomínať.
RASTISLAV HRÍBIK