Pre ľudí, ktorí sa – bez ohľadu na to z akej príčiny – ocitnú na vozíku je často práve šport únikom. Z fyzického aj psychického strádania. Z trýznivej bolesti otázok typu – prečo práve ja? Šport môže byť cestou, nádejou aj vyslobodením. Pokiaľ ho začnete brať vážne a zabudnete na vlastnú sebaľútosť. Na paralympijských hrách v Tokiu máme v našej výprave mnohých športovcov s kreditom nepoddajnosti.
Patria k nim aj športový parastrelec Radoslav Malenovský a paraatlét Dušan Laczkó. Spája ich nielen vôľa žiť naplno, ochota podriadiť všetko dôslednej príprave, ale aj rýdzi ľudský príbeh. Zoznámili sa totiž v roku 2003 v Kováčovej. Obaja po hraničnej situácii, keď im život visel na vlásku. Rado si poškodil miechu pri nešťastnom skoku do jazera, Dušan pri autonehode. Prvé dni po úrazoch sa ich spoločníkmi stali beznádej a vidina invalidného vozíka.
„V Kováčovej sme sa spoznali. V rámci nášho ťažkého rozpoloženia aj skamarátili. No potom sa naše cesty rozišli a teraz po rokoch som Dušana stretol pred paralympiádou. Vraj ide do Tokia. Tak sme sa ocitli obaja z jednej izby poúrazového liečenia až na paralympijských hrách,“ prekvapil svojim rozprávaním Rado Malenovský. „Je to tak,“ usmieval sa Dušan Laczkó. „Zažili sme spolu rôzne situácie. Aj nepublikovateľné.“ Život máva rôzne súradnice. Dušan po zranení dokáže chodiť s paličkami na vlastných nohách, Rado sa bez koliesok na vozíku v exteriéri nezaobíde. Pointou je, že obaja v Tokiu už dosiahli vo svojich súťažiach na piate miesta. No kým Rado má ešte šancu svoje výsledkové maximum z Japonska vylepšiť, Dušan je už z Japonska doma v Nových Zámkoch.
Na svoje prvé medaily v paralympijskej kariére si vo štvrtok siahli aj parastolní tenisti Peter Mihálik a Boris Trávniček. „Dlho som na ňu čakal. Dvadsať rokov,“ vydýchol si starší z dvojice Peter Mihálik. „Aj som si po postupe do semifinále, ktoré zaručovalo medailu, poplakal. Nehanbím sa za to.“ S medailami na krku však obaja žiarili ako slniečka na detskej vymaľovávanke. „Odchádzal som do Tokia s túžbou získať medailu. No až tu som pochopil, aké je ťažké sa k nej dostať a aký je to pocit, keď vám ju už nikto nezoberie,“ tešil sa Boris Trávníček. „Ďakujem mu, že mi k nej pomohol,“ pripomenul s nadhľadom Peter Mihálik. „V stonom tenise už toho vie dosť, nepotrebuje viesť. No v bežnom živote sa mu ešte nejaké rady zídu,“ smial sa namiesto odpovede, či má nad novicom v našej výprave „otcovský“ dohľad. „A určite nemôžeme zabudnúť pozdravovať Bandiho!“ Preložíme. Tretieho člena tímu Andreja Mészárosa, ktorý do Tokia necestoval. Všetci traja chlapi na vozíkoch tvoria dobrú partiu a vraj to radi potiahnu spolu aj ďalej. „Uvidíme, ešte Boris nič nedal do pľacu,“ naťahoval ho najskúsenejší Peter Mihálik, ktorý prišiel o zdravé nohy v júli 2001 pri autonehode. Boris Trávniček doplatil na nešťastnú chlapčenskú nepozornosť o desať rokov neskôr. V trinástich ho privalil náhrobný kameň na školskej exkurzii na židovskom cintoríne.
Aj tretí minipríbeh súvisí so životom na vozíku, ktorý zažíva dvojica Marián Kuřeja a Janka Súčiková. Aj oni sa stretli v Kováčovej, kde sa Jana zamilovala najskôr do Mariánovho hlbokého hlasu. Isto by sa s ním uplatnil aj v CNN. No jemu stačí pozornosť jeho asistentky a partnerky. Mimochodom, vôbec to nemá so 120 kg ťažkým Mariánom ľahké. Má však dostatok pary na to, aby ho vytlačila na vozíku aj na paralympijský Olymp. Inak Marián je dobrák od kosti a bolo priam dojímavé sledovať, ako sa obaja tešia z bronzovej medaily v hode kuželkou. Pribudne do domácej vitrínky k bronzovej z Ria. Na slávnostnom ceremoniáli mávala najmä Janka ostošesť Slovákom na tribúne. Bolo nás síce len päť, radostné energie prúdili oboma smermi. Možno mala aj slzu na krajíčku, keď svojmu najmilšiemu vešala v rámci pandemického protokolu medailu na krk. Len oni dvaja najlepšie vedia, čo všetko sa skrýva za ich spoločným životom na kolieskach. V súkromí aj na športovom výslní.
Krátky rozhovor s Petrom Mihálikom a Borisom Trávničkom si vypočujte tu:
Exkluzívne z Tokia
Autor: Stano Ščepán
Fotograf: Roman Benický