V sobotu si preberali ocenenia Agitos nielen športovci, ale aj funkcionári, viacnásobný lekár výprav či dlhoročný fotograf. ROMAN BENICKÝ si prevzal „strieborný“ v roku svojho okrúhleho životného jubilea. Od roku 2000 sa zúčastnil na všetkých nasledujúcich hrách, ktorých dianie pokrýval svojim objektívom.
Na ktorú paralympiádu máte najsilnejšie spomienky?
Najsilnejšie určite na tú moju prvú v Sydney 2000. Neboli tam žiadne obmedzenia, keďže hry sa konali ešte pred pádom dvojičiek. Naopak, bolo to veľmi voľné. My fotografi, lebo ja to vnímam hlavne cez optiku podmienok pre našu prácu, sme tam mali absolútnu slobodu a mohli sme chodiť, kde sme len chceli. A aj tým, že to bolo pre mňa všetko nové. Navyše som vyhral aj cenu Czech Press Photo. Potom to už bolo z paralympiády na paralympiádu stále náročnejšie, aby som sa s tými zábermi neopakoval, tak som musel stále vymýšľať niečo nové, originálne.
Fotili ste radšej letné či zimné hry?
Jednoznačne letné. Lebo k zimným neodmysliteľne patria každodenné minimálne hodinové výstupy o pol siedmej ráno na kopec s ruksakom a horolezeckými mačkami na nohách. A potom zasa veľmi rýchly návrat dolu do cieľa, kde už prebiehali oslavy našich medailistov.
Máte aj nejaký negatívny zážitok z hier?
Samostatný nie, ale celkovo áno a týka sa to našej práce ako som už naznačil. Je to totiž z roka na rok náročnejšie a zároveň aj negatívnejšie pre nás fotografov. Lebo my potebujeme ku svojej práci určitú voľnosť, najmä čo sa týka uhlov záberov. Pravidlá sú stále striktnejšie a hádžu nám veľké polená pod nohy. Nemôžeme už voľne tvoriť, ale musíme byť na miestach, ktoré nám určí organizátor. Tam sme všetci a potom všetci máme v podstate aj rovnaké zábery.
Z tých tisícok záberov, ktoré ste za tie roky urobili, máte nejaký obľúbený, pri ktorom si poviete že wow, tak tento bol najlepší?
Mám ich viacej. Ale predsa len jeden taký, ktorý mi navždy utkvel v pamäti. Bolo to v už spomínanom Sydney po finále súťaže v basketbale na vozíku mužov. Už som mal všetko zbalené a chcel som opustiť halu, keď som zbadal, že strihajú kôš. To je taký rituál po víťaznom zápase u basketbalistov. Sedel tam hore jeden hráč Kanady bez nôh, ktorého tam vyložili a on spokojne sedel na koši a strihal.
Z našich reprezentantov koho sa vám najlepšie fotilo?
Najlepšie sa mi vždy fotili tí športovci, ktorí majú nejaké emócie. Či už počas hry, kde si však musím dávať pozor, aby to nebolo pre nich dehonestujúce, ale najmä po víťazných úderoch či skokoch. Lebo vtedy majú veľké emócie. Ale vypichnúť jedného sa určite nedá.
Máte nejakú métu alebo míľnik, kam by ste to chceli ešte potiahnuť so zachytávaním udalostí na paralympijských hrách?
To nezáleží len odo mňa. Na jednej strane dokedy budem vládať, ale hlavne dokedy bude o moju prácu záujem. Ale osobne, neviem či až tak ďaleko pozerať, rád by som to potiahol do Brisbane 2032.
