Slovenská reprezentácia v curlingu na vozíku – náš paralympijský kolektív roka 2020 – má už rok istotu postupu na pekingskú paralympiádu v roku 2022. Do Číny sa tímy kvalifikujú na základe výsledkov z posledných troch svetových šampionátov a Slováci majú po šiestom a ôsmom mieste z posledných dvoch MS dostatok bodov na to, aby ich ani prípadný neúspech na najbližšom šampionáte (v októbri 2021 rovnako v Pekingu) o miestenku na ZPH 2022 neobral.
Za 14 mesiacov jeden tréning
Eufória po vlaňajšom ôsmom mieste vo švajčiarskom Wetzikone, ktorá znamenala nepriamo aj pekingskú paralympijskú istotu, však z tímu postupne vyprchala. Dôvod? Zlé tréningové podmienky. „Najskôr prišla korona a prísne protikovidové opatrenia. A potom sa na nás zosypali ďalšie veci. Po uvoľnení opatrení sa z našich curlingových ihrísk stali hokejové plochy pre mládež,“ povzdychol si František Pitoňák. Aj preto naši curleri na vozíku absolvovali za posledných 14 mesiacov len jeden tréning. „To je málo aj pre rekreačného športovca, nie pre reprezentantov Slovenska,“ konštatuje smutne tréner. O to rozladenejšie, že slovenskí curleri na vozíku už tretí raz po sebe dokázali postúpiť na zimnú paralympiádu a dokázali, že patria k talentovaným hráčom.
„V ružinovskej hale napríklad stále pre aktuálne opatrenia ešte ani neurobili ľad, v Lamači zasa vyrástli mantinely a hráči tam korčuľujú. Čo je pre nás obrovský problém. Trénovať curling na hokejovom ľade je to isté ako hrať stolný tenis na kuchynskom stole. Na ľade zostávajú ryhy, ktoré kameň stočia. A tých rýh je veľa. Aj som to skúsil pred začiatkom tréningu nejako odstrániť, chcel som silou mocou, aby sme už konečne normálne trénovali, ale bolo to márne. A to hráme curling na Slovensku už skoro dvadsať rokov,“ vraví Pitoňák.
Na optimizme mu nepridali ani správy o výstavbe dvoch hokejových hál v Poprade, pričom ani v jednom prípade sa s curlingom nepočíta. „Oslovovali sme všetky možné úrady, ministerstvá, samosprávu, olympijský výbor, VÚC, ale zatiaľ bez úspechu. Bojím sa, čo bude s curlingom po paralympiáde,“ netají obavy náš kouč.
Brno, Praha, Maďarsko
Tímu tak nezostáva nič iné, len sa na hry v Pekingu pripraviť v zahraničí. „Opatrenia sa pomaly uvoľňujú. V lete by sme mohli ísť trénovať do blízkeho zahraničia. Do Čiech, do Maďarska. Zvykli sme chodievať do Prahy, halu na curling už majú aj v Brne, no zatiaľ je stále zatvorená. Musíme čakať, kým otvoria.“
Pitoňák vníma posledné mesiace ako premárnený čas, no stále je so svojim tímom pripravený zabojovať o čo najlepší výsledok. Aj keď príprava – ako sa zdá – má od tej ideálnej poriadne ďaleko. „Pre nás bolo najlepšie hrávať cez víkendy. Každý máme nejakú prácu, víkendy boli ideálne. Aj keď sme z rôznych kútov Slovenska. Dušan Pitoňák zo Smižian, Imrich Lyócsa z Moldavy nad Bodvou, skip Radko Ďuriš z Dubnice, Monika Kunkelová z Nitry, Peter Zaťko z Veľkých Dvorian. Aj tak sme boli schopní cez víkend sa dať dokopy a v Bratislave trénovať. Teraz to budeme musieť riešiť inak, no určite to nevzdáme. A urobíme všetko aj pre to, aby pekingská paralympiáda nebola na dlhé roky posledné veľké podujatie, na ktoré sme sa prebojovali,“ snaží sa František Pitoňák napriek všetkému hľadieť na svet optimisticky. Frustrácia v jeho hlase je však badateľná. Aj on si posledné mesiace predstavoval inak…