Slovenskí parahokejisti už nabrali tréningové obrátky. Túžia súčasnú drinu pretaviť do účasti na zimných hrách v Pekingu 2022.
Ani trojmesačný výpadok v tréningu, občas napäté vzťahy, zranenia a úzky káder neoberajú členov slovenského parahokejového tímu o ambície zahrať si konečne na paralympiáde. Pred štyrmi rokmi sa v kvalifikácii vo švédskom Östersunde už načahovali po historickom postupe, no napokon z toho nebolo nič. „Dlho nás to mrzelo. Boli sme dobre pripravení, ale chýbali nám skúsenosti. A v konečnom dôsledku dva góly. Teraz už skúsenosti máme, len hráčov nie je navyše. Aj tak sme však odhodlaní urobiť maximum, aby to tentoraz vyšlo. Napriek všetkým problémom,“ burcuje do boja Marián Ligda, 41-ročný kapitán našej reprezentácie.
Dve cesty do Pekingu
Cesta do Pekingu, kde sa na sklonku budúceho roku bude znovu súperiť o paralympijské cenné kovy, vedie dvoma chodníčkami. Buď Slováci uspejú v júni na majstrovstvách sveta A-kategórie v Ostrave (19. – 26. 6.), kam sa prebojovali po prvý raz alebo vydolujú postup v dodatkovej kvalifikácii.
Tá by mala byť na programe v októbri tohto roku, dejisko bude známe po svetovom šampionáte. „Ak v Ostrave skončíme do piateho miesta, sme tam. Bola by to veľká paráda, ale zatiaľ o tom môžeme len snívať. A ak by to nevyšlo, čaká nás kvalifikácia. Možno bude v Číne ako generálka na Peking, možno vo Švédsku. V Östersunde majú tiež skutočne dobré podmienky. A možno sa prihlásia Nemci. Všetko bude záležať na tom, ako dopadne ostravský turnaj. Sám som zvedavý. Isté je len to, že si ju zahrajú posledné tri tímy z majstrovstiev sveta A-kategórie a najlepšie tri družstvá z béčka. V hre však asi budú len dve postupové miesta, keďže Čína ako organizátor paralympiády získa miestenku automaticky,“ vysvetľuje Ligda, bývalý výborný lyžiar, ktorý zostal na vozíku od úrazu chrbtice v roku 2005.
V Mikuláši aj vo Zvolene
Slovenský parahokej reprezentuje už deväť rokov a stále sníva veľký paralympijský sen. Aj preto hráči celý apríl tvrdo zarezávali na ľade v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ sa v máji chystajú presunúť do Zvolena.
Kým v Mikuláši, v rodnom meste Ligdu, trénovali Slováci len vo štvrtky, do Zvolena už budú chodiť na predĺžené víkendy. „Tam už budú trojfázové tréningy a aj nejaké prípravné zápasy. Teším sa. Hokej je fyzický šport. Tam potrebujete kondíciu, silu, flexibilitu. Kým sa to celé naštartuje, kým sa telo prepracuje ku koordinovaným pohybom, trochu to trvá. Aj ja som sa po tej trojmesačnej prestávke rozbiehal pomaly. Ale už sme v plnej príprave, už to celé začína vyzerať trochu inak,“ pochvaľuje si.
Slováci si prípravu v čase pandémie spestrovali aj online tréningami. „Nápad to bol dobrý, ale bolo to len také východisko z núdze. Nič príjemné. Oveľa viac mi sadla gymnasticko-silová príprava, ktorú sme potom absolvovali v Ružomberku,“ priznáva Ligda.
Podľa nášho kapitána hráčom dlhšia pauza ublížila aj mentálne. „Dlho sme netrénovali spolu, čo tak trochu narušilo naše medziľudské vzťahy. Trochu sme sa navzájom odcudzili. Nie pre všetkých sú majstrovstvá sveta a šanca zahrať si na paralympiáde prioritou. Niektorí majú zdravotné problémy, iní v týchto ťažkých časoch iné priority. Ja viem, stále sme len hobíci, žiadni profesionáli, ale neteší ma to. Aj som sa niektorých snažil namotivovať, podpichnúť, no nie vždy sa mi to podarilo. Teraz mi je jasné, že musíme na sebe pracovať aj počas hluchých mesiacov,“ povzdychol si Marián.
Ako šafránu
Slovenský parahokejový tím sa podľa neho ani nemusí trápiť zisťovaním limitu pre počet hráčov na MS. „Je nás reálne tak do 15 hráčov, na ľade nás zvykne byť občas len dvanásť. Niekedy dokonca len osem. Mám pocit, že sa pomaly vraciame tak päť-šesť rokov dozadu, kedy sme hrávali šiesti-siedmi. Boli zápasy, keď sme ani nestriedali. V klasickom hokeji by to nebolo možné, ale v hokeji na sánkach sa to ešte uhrať dá. Je to vec taktiky. Aj preto sa teším z každého nováčika. Každá hlava navyše pomôže,“ vraví Ligda.
Sledge hokej, ako sa tomuto športu tiež hovorí, sa hrá len 3×15 minút a tímy napríklad v českej lige majú bežne sedem až dvanásť hráčov. Nie je nutné striedať tak často ako v klasickom hokeji. Mimochodom, aj Ligda je jedným zo Slovákov, ktorí hrajú českú ligu. V drese SHK LAPP Zlín sa môže pochváliť piatimi ligovými titulmi. „Už vlani sa však pre pandémiu nedohralo play off a tohto roku tiež zatiaľ nič. Pritom ročne som tam odohral aj 16 zápasov,“ smútil náš kapitán.
Keďže na slovenskú ligu je pod Tatrami hráčov málo, hrávajú viacerí naši reprezentanti práve za tímy našich susedov. „Ale asi sa to Čechom až tak nepáčilo. Nedávno prijali pravidlo, že kluby môžu mať maximálne päť zahraničných hráčov. Len v Zlíne nás bolo sedem, tak sa niektorí presunuli do Havířova. Kedysi hral českú ligu aj Dolný Kubín, ale Čechom sa to prestalo páčiť. Asi začali mať pocit, že nám dávajú príliš veľa peňazí za málo muziky. Škoda.“
Mimochodom, kedysi naše esá spoločne trénovali práve v Dolnom Kubíne. Keďže sa však v meste žiadne iné ďalšie súťaže nehrávajú, nebolo pre Kubín ekonomicky rentabilné, vyrábať ľad len pre potreby paralympionikov. „Až taká tragédia to nie je. Chalani z Oravy to nemajú ďaleko a Mikuláš má dobrú polohu aj pre hráčov z juhu Slovenska. A je tam užší ľad, čo nám tiež vyhovuje. Mne je v podstate jedno, kde trénujeme. Hlavne, že trénujeme.“
Aj Jágr mal problémy
Parahokej je vo svete čoraz populárnejší. Ostrava bude hostiť svetový šampionát v tomto športe po druhý raz za sebou. Pred dvoma rokmi zavítalo do haly v súčte 65-tisíc divákov.
Hrať hokej na špeciálnych sánkach si vlani v septembri v rámci reklamnej akcie vyskúšala aj česká legenda Jaromír Jágr. „Mal som problém už len rozbehnúť sa. Nie ešte hrať hokej,“ priznal český kanonier po návrate z ľadu.
Ligda sa mu však nečuduje. „Musíte mať sánky prispôsobené vášmu telu, aby to malo zmysel. U nás si to skúšali aj košickí hokejisti a tiež to mali náročné. Keď vám nepasujú, je ťažké vedieť vôbec vystreliť, hýbať sa v nich, dorovnávať stabilitu. Najlepšie to šlo Zdenovi Cígerovi, to je prirodzený talent,“ spomínal na jednu z akcií Ligda – napriek ťažkému životnému údelu večný optimista.
Dokázal už v živote rôzne veci. Napríklad prejsť na handbiku z Liptovského Mikuláša až do Paríža. Za 16 dní, navyše počas jubilejného 100. ročníka Tour de France, kde sa potom stretol aj s Petrom Saganom. Teraz žije iným veľkým cieľom – dostať sa na ZPH do Pekingu. Bude jeden z dvoch chodníkov do Číny pre ťažko skúšaný slovenský tím úspešný? „Ak by som tomu neveril, tak do toho nejdem. To je náš hlavný cieľ. A ja som naozaj optimista.“