Jedným z adeptov na účasť na tohtoročnej paralympiáde v Paríži je aj Tomáš Masaryk. V tenise na vozíku patrí vo svojej kategórii medzi svetovú špičku, miestenku však zatiaľ istú nemá.
Kvalifikácia počíta so 16 hráčmi, 12 postupujú priamo podľa postavenia v rebríčku a 4 dostanú divoké karty. Tie sa však väčšinou prideľujú podľa toho, ktorí hráči môžu hrať štvorhru. Masaryk bol desať mesiacov na 12. mieste v rebríčku, no momentálne sa nachádza na 14. priečke, takže to bude na hrane. Premiérová účasť na paralympiáde by bola preňho po US Open a Australian Open ďalším splneným snom a čerešničkou na torte v kariére aj v jeho druhom živote.
„Ja tomu hovorím, že už idem v živote tretiu fázu. Prvých 22 rokov som behal, 22 rokov sa vozím a teraz prichádza ďalšia fáza, čiže uvidíme, čo prinesie. Vnímam to tak, že to boli vlastne dva životy v jednom,“ rozpráva Tomáš Masaryk pri zamyslení sa nad tým, čím všetkým si už prešiel.
Prvý život ukončila autonehoda
Vo svojom prvom živote mal výborne rozbehnutú futbalovú kariéru. Ako 22-ročný hrával za Áčko Interu Bratislava pod vedením trénera Jozefa Bubenka po boku takých mien ako Czinege, Čišovský, Babnič či Ševela a začali po ňom poškuľovať aj zahraničné kluby. Po štátniciach sa chcel futbalu venovať naplno. Záujem z francúzskeho OSC Lille ho motivoval do ďalšej práce.
Už o dva týždne však bolo všetko inak. Cestou autom na ranný tréning mu práve pri predbiehaní doslova vybuchla ľavá zadná pneumatika, neudržal sa na ceste a vyletel do poľa. Jeho auto sa niekoľkokrát prevrátilo a bolo úplne zdemolované. Tomáš ležal asi 40 metrov od vraku. Nebol pripútaný a tak vypadol cez okno vo dverách.
„Bol som tri týždne v kóme a ten stav nevyzeral dobre. Lekári mi povedali, že som to prežil vlastne iba vďaka mojej vtedajšej fyzickej kondícii. Paradoxne som však nemal ani jednu zlomeninu. Okrem rozdrveného šiesteho hrudného stavca, ktorého úlomky sa mi zapichli do miechy a výrazne ju poškodili,“ vysvetľuje.
Druhý život s hendikepom
Toto malé zranenie, okrem silného opuchu mozgu, mu spôsobilo doživotné následky a pripútali ho na vozík. Keď sa to dozvedel, začalo sa preňho psychicky ťažké obdobie. Vysnívaná futbalová kariéra bola preč. A s ňou aj život, na aký bol zvyknutý.
„Vtedy človek pochopí tú absolútnu bezmocnosť. Aj keď sa mu už nechce žiť a zo všetkého najradšej by to ukončil, tak to nedokáže, pretože sa nemôže hýbať. Zrazu som prišiel takmer o všetko vrátane ľudí, ktorých som poznal. Zostala pri mne vlastne iba rodina. A musel som sa zaradiť do nového života s týmto hendikepom. Trvalo to dva roky, kým sa dal ako-tak do poriadku a zvykol si na vozík. Otriasol som sa, uvedomil som si, že som to prežil a postupne ma začali zaujímať nové výzvy, ktoré môžem v tomto stave nasledovať,“ opisuje Tomáš svoje zlomové obdobie.
Keď začal premýšľať, čomu sa bude venovať, spojil sa s ľuďmi zo Slovenského paralympijského výboru, ktorí mu ukázali nové možnosti. Zo všetkých športov si vtedy Tomáš Masaryk vybral tenis. Nie preto, že by bol jednoduchý. Práve naopak:
„Tenis na vozíku som si vybral práve preto, že je fyzicky náročný, ja som chcel niečo, pri čom sa dokážem doslova zničiť. Zároveň to bolo pre mňa niečo celkom nové, pretože tenisovú raketu som ani pred autonehodou nikdy v ruke nedržal. Prešli ďalšie dva roky, kým som bol schopný hrať na nejakej súťažnej úrovni a začala sa nová životná cesta.“
Všetko je možné, keď sa človek nevzdá
Viac ako 22 rokov po nehode, Tomáš v žiadnom prípade neľutuje, že to v tých najťažších momentoch ustál. „Keď som sa prebudil po autonehode, mal som o 20 kíl menej, hýbal som len jednou rukou, nevedel som takmer ani rozprávať. Ale keď sa človek nevzdá, život ho nakoniec vždy odmení.“
Tou mu je rodina a dve úžasné deti, ktoré idú presne v jeho šľapajach. „Syn hrá futbal, dcéra sa venuje tenisu a sú to pre mňa obrovské dary. Ako tenista sa momentálne teším z toho, že 13-ročná dcéra má celkom dobrý nábeh na úspešnú kariéru. Ja si s ňou už ani nezahrám, pretože podáva rýchlosťou 166 km/h. To som rád, že ma netrafí,“ hovorí Masaryk s úsmevom.
Pri spätnom pohľade na svoj život však nie je pokrytec. Realite sa dokáže dívať priamo do očí a pristupuje k nej so svojím povestným humorom. Napriek tomu si uvedomuje hĺbku všetkého, čím si prešiel.
„Samozrejme, že by som bol radšej, keby som bol zdravý. Ale dívam sa na to inak. Povedal by som to tak, že v živote nastal problém, pripútal ma na vozík a bolo to na mne, aby som sa týmto podmienkam prispôsobil a vedel s tým fungovať. Tenis mi v tom veľmi pomohol. Boli krásne aj náročné momenty, ale myslím si, že šport dokáže človeka vychovávať, budovať charakter. Učí disciplíne, tvrdej práci, ale aj tomu, ako zvládať prehry a výhry,“ hovorí.
Okrem športu a civilnej práce sa Tomáš Masaryk v súčasnosti venuje aj motivačným prednáškam. Jeho pozitívny prístup je doslova nákazlivý a v spojení s tým, čo všetko prekonal, je dokonalým vzorom nie len pre hendikepovaných, ale aj pre zdravých ľudí, ktorí si prechádzajú náročnejšími životnými obdobiami. Jeho životným mottom je „Všetko je možné“ a v jeho prípade to rozhodne nie je iba fráza.
