Športovej streľbe sa venuje už 20 rokov. Začal s ňou krátko na to, čo po vážnom úraze ochrnul. Dnes sa môže pochváliť titulom majstra sveta, majstra Európy aj zlatom so Svetového pohára. Vlani sa dokonca stal Paralympionikom roka. Na svoj životný a kariérny vrchol po nešťastnom páde však Radoslav Malenovský ešte len stúpa.
Zradná plytká voda
Presne 4. júla 2003, na začiatku letných prázdnin po prvom ročníku na strednej škole sa doma v Šaštíne išiel s kamarátmi okúpať na jazero. Paradoxne pri poslednom skoku do plytkej vody dopadol hlavou na dno veľmi nešťastne, zostal ležať pod hladinou a nemohol sa pohnúť.
„Bolo to, ako keby mnou prešla elektrina. Vedel som, že niečo bude zle. Nedokázal som pohnúť nohami ani rukami. Topil som sa. Keď ku mne pribehol kamarát, najprv si myslel, že si len robím žarty,“ opisuje Radko Malenovský osudné momenty, ktoré mu vo veku 16 rokov navždy zmenili život.
Záchranka ho previezla do nemocnice v Skalice, odkiaľ po RTG a CT vyšetrení putoval rýchlo do Bratislavy. Ukázalo sa totiž, že má úplne rozdrvený 6. krčný stavec a 7. bol zlomený. Na Kramároch tak urýchlene absolvoval operáciu. Vtedy ešte sám netušil, aké je to vážne.
Po operácii sa však prebudil do nočnej mory. „Všetci okolo mňa chodili so slzami v očiach. Previezli ma naspäť do nemocnice v Skalici, aby sa o mňa mohli rodičia postarať. Bol som totiž úplne nehybný. Museli ma kŕmiť, umývať, prezliekať, dvíhať a podobne. Nikto mi to narovinu nechcel povedať, ale vedel som, že z tohto sa asi len tak nedostanem. Keď mi došlo, že som zrejme definitívne prišiel o slobodný život zdravého človeka, začal som postupne upadať na duchu,“ priznáva dnes po dvoch dekádach.
Strach zo samovraždy
Na zotavenie odišiel do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Tam sa však jeho depresie iba prehlbovali. V istom momente dokonca začal uvažovať o samovražde. Ale keďže sa vtedy vôbec nemohol hýbať, nedokázal by ju vykonať. „Keď mi došlo, že by som toho za iných okolností bol schopný, zľakol som sa. Vlastné myšlienky ma vydesili natoľko, až mi to zmenilo myslenie. V tom som sa rozhodol, že sa nevzdám,“ spomína.
Mladý chlapec v pubertálnom veku akoby zrazu dozrel. Rozhodol sa pre tvrdú prácu, ktorá ho mala vrátiť späť do života. I keď si ten nový život vtedy ani nevedel predstaviť. Musel si zvyknúť na vozík. Pravidelné a namáhavé cvičenia na silu aj jemnú motoriku. Prakticky všetko sa učil od začiatku.
„Učil som sa znova umývať si zuby, obliekať sa, jesť, umývať, hýbať sa. Úplne všetko som sa musel učiť od začiatku. Musel som sa stať z ležiaceho pacienta fungujúcim vozíčkarom,“ vysvetľuje Malenovský.
Jeho diagnóza, quadruparéza, je čiastočne ochrnutie po poškodení miechy. Kým sa mu však vrátila citlivosť do niektorých končatín, nejaký čas to trvalo. Bolo to však zlepšenie stavu, čo mu dodalo nádej a optimizmus. No a bol tu aj ďalší faktor. „Tam v Kováčovej som videl ľudí s ťažšími následkami. A vtedy som si uvedomil, že na tom predsa len nie som až tak zle.“
Nová životná cesta a úspechy
Keď sa dal do poriadku, začal navštevovať Strednú odbornú školu pre žiakov s telesným postihnutím na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Bol to odvážny a progresívny krok dopredu a späť k normálnemu životu, ktorý sa rozhodne vyplatil. Práve tam totiž spoznal aj Veroniku Vadovičovú, ktorá ho priviedla k streľbe. V roku 2005 začal súťažiť a zúčastňovať sa európskych aj svetových šampionátov. Prišli prvé úspechy a medaily. No a v roku 2008 cestoval do Pekingu na svoju premiérovú paralympiádu. Odvtedy na hrách nechýbal ani raz.
„Ďakujem bohu, že som spoznal ľudí zo športového prostredia a najmä Veroniku. Počas tých rokov, čo spolu trénujeme a strieľame, mám možnosť ju sledovať, a je to pre mňa česť. Nič lepšie sa mi vtedy v živote nemohlo stať. Našiel som vďaka tomu všetkému nový zmysel a novú životnú cestu v živote,“ hovorí so spokojnosťou Radoslav Malenovský.
Vďaka dobrým výsledkom v priebehu rokov napokon po paralympiáde v Riu 2016 získal profesionálnu zmluvu v Športovom centre polície ministerstva vnútra a mohol sa už stopercentne naplno venovať iba streľbe. Začal ho trénovať otec Dušan Malenovský, zriadili si doma vlastnú strelnicu a začala sa cesta za ďalšími kariérnymi cieľmi a úspechmi.
Paralympiáda v Tokiu 2020 (2021) mu medailu síce nepriniesla, no v roku 2023 sa stal v peruánskej Lime druhýkrát majstrom sveta. Tento veľký úspech sa odzrkadlil aj v domácej ankete. Malenovský sa vo veľkej domácej konkurencii stal Paralympionikom roka, čo bolo ďalšou skvelou odmenou za tvrdú prácu.
Vo veku 37 rokov sa teraz pripravuje na svoje piate paralympijské hry do Paríža a verí, že sa dočká toho najväčšieho úspechu v kariére – vytúženej paralympijskej medaily. Zatiaľ boli jeho najlepšími výsledkami siedme, piate a nepopulárne štvrté miesto.
„Medaila je určite cieľom, no už to tak intenzívne neprežívam ako kedysi. Mám za sebou toľko súťaží a úspešných výsledkov, že prijmem čokoľvek. Po niekoľkých týždňoch po úraze, kedy som sa musel vyhrabať z depresií a naučiť sa žiť, som sa aj vďaka športu stal pozitívnym človekom. Pochopil som, že život nie je len o mne, ale je všade okolo mňa,“ vraví s veľkým nadhľadom Radko Malenovský.
