Jozef Metelka bol vždy veľmi aktívny človek plný elánu, snov a život si užíval plnými dúškami. Odmalička inklinoval k pohybu a športu. Bola to najmä cyklistika a lyžovanie, čo vypĺňalo jeho voľný čas. Okrem toho však miloval aj tenis, ktorému sa chcel venovať profesionálne ako tréner. Aj preto odišiel do Veľkej Británie. Študoval na Oxforde a trénovaním sa začínal živiť.
Ako mladý 22-ročný muž mal rád aj svoju motorku. V marci 2009 sa na nej vracal domov ako každý iný deň. Bol to iba okamih. Z vedľajšej cesty zrazu vyšlo auto a narazilo doňho z ľavej strany. Cez jeho kapotu letel dopredu a dopadol tvrdo na cestu.
„Na pády som bol zvyknutý z horského bicykla. Z toho som si nič nerobil. Keď som však chcel pohnúť ľavou nohou, niečo bolo veľmi zle. Hýbala sa veľmi neprirodzene. Aké zlé to je, som zistil až v sanitke, keď mi rozstrihli nohavice a ja som to uvidel na vlastné oči. Noha bola doslova na kašu. Nezvykol som sa báť, no vtedy som sa naozaj vydesil,“ spomína Jozef Metelka na deň, ktorý mu navždy zmenil život.
Čakala ho séria niekoľkých náročných operácií. Lekári v Anglicku sa, samozrejme, snažili jeho nohu zachrániť, no vyhliadky neboli dobré. Skúmali ho rôzni odborníci, skúšali na ňom všetko, ale jeho zranená končatina bola od kolena dole natoľko zdevastovaná, že to jednoducho nešlo.
„Aj keď ma pohľad na tú nohu vtedy v sanitke naozaj vydesil, vôbec mi nenapadlo, že by som o ňu mohol prísť. Keď mi potom po všetkých operáciách v nemocnici vysvetlili situáciu, bolo to pre mňa ťažké. Bolo to veľa rozhovorov a veľa premýšľania osamote, kým som sa rozhodol, no napokon som sám musel prijať, že o nohu prídem,“ spomína.
Stav jeho končatiny bol tak zlý, že nechať si ju, by znamenalo doživotné zdravotné problémy. A tak sa Metelka radšej rozhodol pre doživotný hendikep. „Paradoxne, ak by som si nohu nechal, musel by som bojovať s bolesťami, zápalmi a ďalšími operáciami možno celý život. Nikdy by som už nemohol športovať. Takže som dal lekárom zelenú na amputáciu.“
Som rád, že žijem. Nie je to koniec sveta
Zrážka motorkárov s autom pritom častokrát býva fatálna. Metelka mal koniec-koncov aj veľké šťastie, že prišiel iba o nohu. Zhodou okolnosti v tom istom mesiaci v okolí dvaja motorkári po podobných nehodách na mieste zomreli. Práve to ho udržalo pri pozitívnych myšlienkach, keď sa vyrovnával s tým, že prišiel o nohu a jeho život už nikdy nebude ako predtým. „Došlo mi to. Som rád, že žijem.“
A zmenil sa aj jeho pohľad na iné veci v živote. Uvedomil si, že nič nie je také samozrejmé, za aké to dovtedy považoval. „Myslím si, že veľakrát zabúdame na tie obyčajné veci ako slnko, voda, sprcha a podobne. Zabúdame na to, že voľnosť, ktorú máme, je vlastne niečo vzácne. Že to nie je naše právo, je to výsada. Začal som si uvedomovať, o koľko vecí môžem len tak v okamihu prísť. O čo všetko som mohol prísť aj ja. A aj to, o čo som vlastne prišiel,“ rozpráva.
Na jeho ceste späť do života mu pri rehabilitácii výrazne pomohol tím odborníkov, ktorý s ním pracoval. Ukázali mu, že vďaka súčasným technológiám má stále veľa možností, ako žiť naďalej aktívny život. Dokázal svoj hendikep prijať. „Vďaka nim som pochopil, že to nie je koniec sveta, že môžem stále dokonca aj športovať, len to musím chcieť.“
Tenis si už odvtedy naplno nezahral, pretože s protézou na nohe je rýchly pohyb na kurte problematický. Začal sa však zameriavať na svoju cyklistickú vášeň. Prišiel na to, že to ide aj s hendikepom a začal sa písať fenomenálny príbeh jedného z najúspešnejších paralympijských cyklistov všetkých čias.
Dnes má Jozef Metelka z paralympiád na konte 3 zlaté, 2 strieborné a 1 bronzovú medailu. K tomu musíme pripočítať aj 12 titulov majstra sveta. Súťaži v štyroch disciplínach a je absolútnym zjavom a príkladom toho, ako sa dá v živote popasovať s vážnym zranením a doživotnými následkami.
Snaží sa žiť naplno, okrem bicyklovania sa venuje aj ďalším doplnkovým športom. S karbónovou protézou na nohe dokonca lezie po skalách, surfuje a robí množstvo aktivít, z ktorých sa aj zdravým ľuďom zatajuje dych.
„Šport mi dáva slobodu. Nemohol by som sa ho zriecť. Mám v sebe zároveň akési volanie, ktoré ma stále niekam ťahá, a zároveň motiváciu ukázať všetkým, že naozaj nič nie je nemožné a neprekonateľné,“ priznáva.
Po svojich skúsenostiach a po tom, čím si prešiel však zároveň vyzýva k opatrnosti a rešpektu. Pri každej činnosti, ale najmä na cestách. „Viem, že pri tom všetkom to môže vyzerať tak, že stále pokúšam osud, ale ja naozaj nemám strach. So strachom sa musíte naučiť pracovať. Cítiť zbytočne veľký strach nie je správne. Je však správne cítiť rešpekt. Ja mám rešpekt pri všetkom, čo robím. Na motorke, na koni, na bicykli, všade. Chcel by som, aby bolo viac rešpektu aj na cestách medzi vodičmi, motorkármi a cyklistami. Aby sa nestávalo toľko zbytočných nehôd s vážnymi následkami.“
