V starovekých kmeňoch lovili výhradne muži. Alexandra Rexová však žije, našťastie, dnes. A môže loviť koľko sa jej zachce, respektíve koľko vládze. Usmeje sa svojou stále ešte dievčenskou tvárou. V momente, keď jej vysvetlím, že ide o „lov“ bronzu. Aspoň tak to v úvode hier vyzerá. ´Ten „loví“ najlepšie.
Pred štyrmi rokmi jej lekári takmer zakazovali vyjsť von na slnko. Tvár mala zjazvenú viac než svoje dievčenské sebavedomie. Porucha imunity ju ťažila na zraniteľnom viditeľnom mieste. Na koži, najmä na tvári. Napriek tomu sa nechcela zimnej paralympiády v Pekingu vzdať. Našťastie. Túžbu po kráse odsunula do úzadia. Skrývala sa síce v horskom stredisku v Číne ako mohla, no lyžovať v skafandri sa nedá. Riskovala, že sa jej tvár už nikdy nepopraví. Napriek tomu išla za svojou túžbou – zažiť paralympijskú atmosféru. Osud jej doprial hneď dve medaily. Jednu zlatú a jednu bronzovú. „To máš namiesto horského slnka,“ doberali sme si ju. No len vďaka tomu, že už vtedy dokázala o svojich strastiach hovoriť celkom otvorene. Vycítil som, že práve v otvorenosti k životu a svetu je jej človečenský potenciál. Napriek slabnúcemu zraku. Napriek tomu, že krásu okolo seba vníma čoraz viac hmatom ako očami.
Na zjazdovke v Tofane nad Cortinou d´Ampezzo sa už pred slnkom skrývať nemusí. Pleť sa jej zlepšuje. Čoraz viac odráža jej vnútornú silu prekonávať všetko, čo jej stojí v ceste. „Som maximalistka,“ tvrdí o sebe. Možno sa niekomu zdá príliš priamočiara, priebojná. Pri hľadaní svojej cesty až nekompromisná. No bez jasného cieľa by sa už dávno stratila vo svojich trápeniach. „Všetko chcem zvládnuť na sto percent. Nielen v športe aj v práci.“
„Strašne dobrá spolupráca je s ňou. Veľmi diskutujeme o tom, čo potrebuje. Snažím sa ju pochopiť, no súčasne je makač. Robí všetko, čo poviem a ak niečo nejde, je z toho smutná. Vtedy sa usilujem ju podržať, aby sme mali stále v tíme pohodu. Bez stresov.“ Vpúšťa nás do zákulisia jej tréner Marek Garaj. Stojíme pod tribúnou plnou divákov s „babylonom“ hlasov a pokrikov. Neskôr pri vyhlasovaní víťazov jeden z členov nášho media tímu nahovorí fanúšikov z Argentíny, aby skandovali jej meno. Odrazu sa k nej nesie zvuková vlna napenená jej priezviskom. Nevidí ich dobre ale počuje. Netuší, koľko fanúšikov odrazu získala. Rexovú si po Super G zapamätajú už aj v južnej Amerike. „Nečakal som to,“ priznáva Marek Garaj. „V Super G aj mňa výkonom prekvapila.“
„Tá jazda mala chyby, ale v ďalšom oblúku som sa to snažila napraviť. Tešila som sa na súťaž, to bolo dôležité. Teším sa, že je to medaila, no chcem ísť ešte vyššie,“ hovorí spontánne. Navádzačka Sofia Polák, priznáva, že mali na trati miesto, kde sa od seba priveľmi vzdialili, ale všetko dobre dopadlo. V eufórii ju premenujem na Silviu. Saša Rexová sa len potuchu usmeje. „Obdivujem na nej, že je odvážna a že dáva do toho srdce,“ chváli ju Sofia. „Hlavne hrany terénu na trati boli pre nás nebezpečné, pretože nevidí dobre. Snažím sa jej v zlomku sekundy podať čo najpresnejšiu informáciu a dokáže sa podľa toho orientovať. Už sme sa zjazdili.“ Nie nejde o oslavu, ako mi prebleskne v okamihu hlavou. „Zjazdené“ sú na svahu v rýchlostných disciplínach.
Ešte chvíľu žartujeme na účet navádzačky, ktorá by mohla byť širšia a väčšia, aby rozrážala Saši vzduch. „Lenže to by ma mohla potom aj vcucnúť,“ smeje sa uvoľnená radosťou, že sa jej na ZPH darí. Mnohí jej pripomínali, že obhajuje zlato v Super G z Pekingu. Už rok dopredu to počúvala na každom kroku. Sama však najlepšie vie, ako ju rozžiari aj bronz. Nie ten slnečný, ktorého sa už nebojí, ale medailový, ktorý ju motivuje k ďalším výzvam. „Výzvy aj lyžovanie mám rada. Je to obrovská vášeň,“ priznáva. Kedysi koketovala s myšlienkou, že po ZPH 2026 možno aj kvôli slabnúcim očiam so športovou kariérou skončí. V kúpeľoch vysokohorských slnečných lúčov však svet s medailami vyzerá krajšie. Nemusí sa pred nimi natierať ochranným krémom. Naopak. Môže ich naďalej priťahovať svojou pozitívnou energiou aj bojovnosťou. Už vie, že domov do Zohoru sa vráti nielen so slnečným bronzom…
STANO ŠĆEPÁN
