Slabozraký Miroslav Haraus po vypadnutí v prvom kole obrovského slalomu
Nebudeme zahmlievať. Nie sú to ľahké rozhovory. Ale aj také vám športová kariéra podsunie. Od Turína 2006, kedy Miroslav Haraus po prvý raz štartoval na ZPH v Turíne, sme ich absolvovali desiatky. Možno aj preto si môžeme takmer všetko povedať na rovinu.
„Každé jedno vypadnutie mrzí. Dni pred paralympiádou som sa snažil dať do toho všetko, ale ani obrovský slalom som nedokončil,“ krátil hlavou zvädnuto, sotva sme si podali ruky. V tom pevnom stisku bolo všetko. Pochopenie, súdržnosť aj sila nezlomnosti. Ešte nie sme na konci sveta…
Miro, bolí Ťa po páde viac telo alebo sklamanie v duši?
V tom prvom momente ma viac zabolí, že sa trápim. Že sa to stalo a hneď rozmýšľam ako som tomu mohol predísť. Mrzí ma to. Pocity sú také … trpké, zmiešané…
Zo štyroch súťaží si tri nedokončil. Prežili sme spolu Tvoje víťazstvo v superkombinácii v Pjongčangu 2018, druhé miesto v Soči 2014 aj päť bronzových medailí, vrátane dvoch v obrovskom slalome aj v slalome v Pekingu 2022. V Cortine sa Ti nedarí. Čo to robí s Tvojou psychikou?
V Pekingu síce prvé disciplíny nevyšli, ale bola to úplne iná zjazdovka. Strmá, plynulá, náročná. Viac mi vyhovovala a v každej jednej disciplíne sme tam mali dobré výkony. Stačilo málo a mohlo byť medailí viac. Bili sme sa tam v každej disciplíne o pódium.
Mal si tam viac sebavedomia?
Aj teraz som ho mal. Viem, čo mám natrénované. Aj kondične. Aj tu som si veril. Vedel som, že musím bojov a keď nevyšiel zjazd, myslel som si že to zachránim v ďalších štartoch. Žiadne vypadnutie z trate na psychike nepridá. Je to aj o skúsenostiach. Ja som sa z toho dostal, na štarte obrovského slalomu som sa cítil fajn. Nový deň, postavil som sa na štart a išiel som prvú časť trate dobre. A zase sa to stalo…
Miro, do akej miery na Teba vplýva to, že Ti pripomínajú, že si pilier našej výpravy, že sa od Teba – najskúsenejšieho – očakávali dobré výsledky?
Ja som vedel, že sa odo mňa nejaké výsledky očakávajú. Pociťujem to, vedel som, že to bude náročné, ale snažil som sa na to nemyslieť. O to viac, že prišli mladí kvalitní pretekári. Viete ako to je v lyžovaní, či u zdravých alebo u nás handicapovaných. Často je to hop alebo trop. Stačí jedna chybička a ste mimo. Nie ako v inom športe, kde si chybu ešte môžete čiastočne opraviť. Kde sa máte šancu do súboja vrátiť. Tu to tak nie je.
Ja ťa poznám ako slušného športovca. Aj si pri fatálnej chybe na svahu jadrne zanadávaš?
Nie, zatiaľ som sa týmto spôsobom neventiloval. Jasné, že je to ťažké. Cítim zlosť aj sklamanie, no stalo sa.
Neviem či si spomínaš ako sme na predchádzajúcej paralympiáde v kabínovej lanovke nakrúcali s Tebou väčší rozhovor. Ďalšie štyri roky odvtedy prešli, cítiš na sebe aj únavu?
Vek nikto nezastaví. Ja som sa snažil na tieto paralympijské hry pripraviť veľmi zodpovedne. Neboli to ľahké uplynulé štyri roky. Cítil som, že miestami ubúda energia, keďže som do tréningov dával maximu. Obdivujem ešte starších pretekárov, ktorí to zvládajú a teší ma, že aj ja som sa do Cortiny dostal, hoci výsledky neboli v príprave ideálne. Máme pred sebou ešte slalom, tak snáď aktuálnu nelichotivú bilanciu z týchto ZPH vylepším.
Navádzač Maroš Hudík. Čo na Mira v takýchto situáciách platí. Treba na neho nahučať, alebo naopak, pestovať si ho ako vo vatičke?
Podľa toho kedy. Za tie roky spolupráce už mám takú mierku, kedy zdvihnem na neho hlas a kedy naopak. Napríklad dnes bol výpadok taký, že som mu nemal čo vytknúť. Išiel dobrú jazdu. V Super G to bola škoda, tam som aj zdvihol hlas. Dokonca som si aj zanadával. To bola odlišná situácia ako dnes. Tam si mohol dať väčší pozor.
Nedokončenie troch pretekov pôsobí ubíjajúco. Priveľa riskuješ? Chceš ísť na no najlepší výsledok?
No je to zlá bilancia. Áno, do každých pretekov sa snažím ísť naplno. Na hranici rizika. No hlavne v pocitom, že to bola dobrá jazda. Plnokrvný výkon. Momentálne je pre mňa dokonca dôležitejší, než konečné umiestnenie. Keby som sa viezol len na istotu, možno by som postúpil do druhého kola, ale netešilo by ma, že som sa „zašíval.“ Napokon ten dobrý výsledok by isto prišiel, ak by sa mi podarilo podať kvalitný výkon.
Keď sa niečo podobné deje. Keď prežívaš nevydarenú sériu súťaží. Ešte ťa baví lyžovanie?
Normálne, keď som teraz schádzal povedľa trate dole, rástla vo mne motivácia. Ešte by som chcel ukázať, že viem lyžovať. Zatiaľ mi to nevyšlo ale viem, čo je vo mne. Aj sám sebe aj ostatným chcem dokázať, že ma zaskočila len súhra okolností.“
Ale z toho čo hovoríš mi vychádza, že ťa možno uvidíme na paralympijských hrách aj o štyri roky. To už budeš mať 43 rokov.
Štyri roky sú dlhá doba. Život sa vyvíja, mení. Uvidím, ako budem zdravotne na tom. Ale ešte ma to baví.
Zhoršuje sa tvoj zrak?
Zdá sa mi, že trochu áno. Cítim, že potrebujem byť za navádzačom čo najbližšie. Keď ho strácam z dohľadu, zneistiem a prídu aj chyby.
A teba Maroš Hudík to s Mirom ešte baví?
Jasné. Keď dáva dobré jazdy a nemusím nadávať, určite áno.
Miro, nepomohlo by ti, keby Ti navádzač Maroš sľúbil, že ťa v cieli čaká tiramisu alebo višne v čokoláde?
Nie. Tento šport nie je len o mne. Mojou ambíciou je nesklamať Maroša, ktorý ma ťahá do cieľa. Keby som pretekal sám, možno yb som nebol taký dobrý, lebo práve Maroš ma motivuje k lepším výkonom. On vie ako na mňa, aj keď tu v Cortine som mu dal asi viac „zabrať“ ako zvyčajne.
Mira Harausa s navádzačom Marošom Hudíkom čaká posledný štart v slalome zrakovo znevýhodnených mužov v nedeľu.
Stano Ščepán
