Po úspešnej vlaňajšej paralympiáde, kde si splnil jeden zo svojich životných snov, sa strelec Radoslav Malenovský pripravuje na tohtoročný vrchol, ktorým budú októbrové majstrovstvá Európy. Striebro z Paríža 2024 podľa jeho vlastných slov z neho urobilo nového športovca.
S rodákom zo Šaštína, ktorý čakal na svoju prvú paralympijskú medailu dlhých 14 rokov, sme sa pozhovárali o tom, ako si na svoj veľký strieborný úspech vo vzduchovke spomína, čo všetko to v ňom zmenilo, ale aj o tom, ako trávi súčasné obdobie a ako idú tréningy na ďalšie súťaže.
Radoslav, svet vás v Paríži videl emotívne oslavovať. Väčšinou takto radosť neprejavujete. Roztopila medaila nejaké ľady?
„Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že ja som veľmi pokojný človek a niekedy mám možno aj problém s prejavom emócií. Možno sa neviem tešiť tak ako niektorí iní športovci. No v Paríži som si asi prvýkrát zažil tú skutočnú eufóriu a radosť z medaily. Bol to jednoducho neuveriteľný pocit. Naplnil sa mi dlhoročný sen. Oslavoval som.“
Je to prchavé alebo sa k tomu človek dokáže v mysli a v pocitoch kedykoľvek vrátiť?
„Prial by som to zažiť úplne každému človeku. Je to neopísateľné, neopakovateľné a úžasné. Samozrejme, že si to stále veľmi dobre pamätám a rád na to spomínam, ale bude naozaj ťažké to všetko zopakovať. Je to totiž emočne veľmi vyhrotený okamih. Je to veľmi silná vec. Tie hry sú totiž úplne odlišné od všetkých ostatných súťaží. Ak sa to športovcovi podarí, je to doslova fantázia.“
Pamätáme si váš dlhý hlad po paralympijskej medaile. Štrnásť rokov je doba. Bolo ťažké vracať sa každé štyri roky bez medaily?
„Celé roky som vedel, že na tú medailu mám, lebo sme vyhrávali majstrovstvá Európy, majstrovstvá sveta aj svetové poháre. Mal som výsledky, vedel som, ako strieľajú ostatní. Bol som si vedomý toho, že to dokážem streliť na medailu aj pravidelne. Ale na hrách sa mi predtým nikdy akosi nedarilo. Bolo to tam často až frustrujúce.“
Poďme do súčasnosti. Ako trávite tieto letné mesiace?
„Mám športovú prípravu v plnom prúde, bežia mi všetky tréningy, takže makám. Napriek tomu, že mám takú trochu hluchú sezónu, je voľnejšia ako obvykle, trénoval som už od jari všetko, čo som mal.“
Ako teda vyzerá vaša bežná letná príprava počas sezóny?
„Bežne mám počas sezóny dosť intenzívne tréningy. V podstate začínam aj o šiestej ráno a končím až o deviatej večer. Je to najmä streľba, ale popri tom aj posilňovňa, handbike alebo fyzioterapie. Teraz, keďže je trochu viac voľna bez veľkých súťaží, robím viac to, čo ma baví a nie som tlačený do nejakej tvrdej prípravy. Idem si teda v takom pokoji, ale stále je to dosť intenzívne.“
A čo voľný čas? Ešte stále sa venujete fotografovaniu tak ako predtým?
„Fotím už veľmi málo. Dokonca by som povedal, že príprava na Paríž 2024 a asi už aj na Tokio 2021 fotografovanie z môjho života dosť vytlačili. A už som si aj povedal, že to bude len taký občasný koníček. Nemám na to už toľko času. V súčasnosti sa naozaj viac venujem aktívnym športovým činnostiam.“
Príprava zrejme smeruje k októbrovým majstrovstvám Európy, je tak?
„Áno, bude to vrchol tejto sezóny. A som veľmi zvedavý, v akom psychickom naladení ja osobne pôjdem na túto súťaž. Po paralympiáde v Paríži mi totiž padol veľký kameň zo srdca, ja som veľmi chcel tú medailu a konečne sa to podarilo. Splnil sa mi sen a teraz to cítim tak, akoby som to ďalej robil už hlavne z lásky k tomu športu. Mám pocit, že opadol všetok ten tlak z toho nutného úspechu.“
Čo to znamená a ako vás to môže ovplyvniť?
„Sám som zvedavý, aký to bude mať na mňa vplyv, pretože zrazu pred súťažami nepociťujem žiadnu nervozitu, žiadny tlak, všetko to kŕčovité chcenie zmizlo. Naozaj si myslím, že teraz to už do konca kariéry dokážem robiť bez nervozity iba pre tú lásku k samotnému športu.“
Znie to, akoby ste už dosiahli svoje zadosťučinenie. Ale kariéru ešte rozhodne nekončíte. Čo bude vašou motiváciou do ďalších rokov?
„Napriek tomu, že momentálne už nepociťujem taký tlak, motiváciu do ďalšej kariéry v streľbe som vôbec nestratil. V Paríži som skončil druhý, mám striebornú medailu, takže ešte stále je tam možnosť to vylepšiť. A som si istý, že ani so zlatou medailou by som motiváciu nestratil. Už len preto, že to nie je jednoduché zopakovať. Skôr si myslím, že to budem môcť teraz robiť tak, ako to mám rád. Bez všetkých tých negatívnych tlakov.“
Takže strata odhodlania alebo predčasný odchod do športového dôchodku nehrozí?
„Som si istý, že kým budem robiť výsledky, ktoré mi postačia na to, aby som sa vedel prebojovať do finále, kde môžem bojovať o medaily, dovtedy to budem robiť a dovtedy ma to bude baviť. A tuším, že s tým mojím novoobjaveným pokojom dám svojím súperom zabrať ešte viac. Snáď sa v tom nemýlim.“
