Slovensko má nového paralympijského snouboardistu. Žilinčan Adam Krupa bude na budúcoročných hrách v Miláne 12 rokov po Marekovi Hlavinovi v Soči ešte len naším druhým reprezentantom v tejto disciplíne na tomto najvyššom športovom podujatí.
Tridsaťpäťročný Žilinčan v uplynulej sezóne absolútne zažiaril vo svojej kategórii v snowboard crosse a stal sa celkovým víťazom Európskeho pohára. To ho posunulo medzi absolútnu svetovú elitu a zabezpečilo oficiálnu miestenku na Zimných paralympijských hrách 2026 v Miláne a Cortine d’Ampezzo. Adamova cesta však vôbec nebola jednoduchá.
Ešte dávno predtým, ako vôbec mohol premýšľať o tom, že sa raz dostane na tak veľké športové podujatie, bol dieťaťom, ktoré v tom čase ako takmer všetci ostatní, žilo aktívnym spôsobom života.
„Od malička som robil asi všetky možné športy, na ktoré si človek spomenie. Na základnej škole som už hrával basketbal za Žilinu. Neskôr ma začali baviť bicykle, jazdil som biketrial. Robil som aj thajský box. A potom som sa začal venovať aj snowboardu,“ spomína Adam Krupa na svoje detstvo.
V 16 rokoch mal však vážny úraz. Pri nehode s výbušninou prišiel o pravú ruku. Končatina mu chýba od lakťa dole. Ako pravák sa musel veľmi rýchlo prenaučiť na ľavú ruku. Dôležité bolo najmä písanie a ďalšie základné potreby.
„Ako sa hovorí, čo človeka nezabije, to ho posilní. V tomto prípade to platí možno aj dvojnásobne. Kadečo som sa naučil robiť ľavou rukou oveľa šikovnejšie ako obyčajne. Prípadne som sa naučil obchádzať rôzne veci, aby som si jednoduchým spôsobom pomohol v bežných činnostiach. Napríklad aj pri viazaní šnúrok na topánkach. Našiel som rôzne zlepšováky,“ vysvetľuje.
Športovať neprestal ani po vážnom zranení, i keď si musel zvykať na dosť iný život. Jeho vášňou sa stal unicycle trial, čo je skákanie na jednom kolese bicykla po rôznych prekážkach. Aj keď si možno neviete predstaviť, ako sa to dá iba s jednou rukou, Adam sa takto dvakrát zúčastnil dokonca majstrovstiev sveta, kde bol jediným hendikepovaným pretekárom medzi zdravými športovcami.
Nezabudol však ani na snowboard, keďže tento šport sa dá aj s jeho hendikepom zvládať na dobrej úrovni. Jazdil však iba tak pre zábavu, keď bolo na slovenských kopcoch dostatok snehu, ktorého je v posledných rokoch stále menej a menej.
„Asi dva roky dozadu som sa od jedného žilinského klubu dozvedel, že by som s týmto športom mohol skúsiť preraziť aj ako súťažne ako parasnoubordista. A že by som dokonca mohol byť úspešný. A vďaka tomu som dnes tu s paralympijskou nomináciou. Je to asi najvyššie podujatie, ktorého sa môžem zúčastniť, takže mám z toho veľkú radosť,“ hovorí s pokorou v hlase vediac, že postup na paralympiádu je iba začiatok.
Začiatky však neboli ľahké, pretože najprv musel niečo dokázať. Ako to na Slovensku býva, nemal žiadnu finančnú ani inú podporu. Na všetko bol úplne sám. Aby mohol absolvovať všetky preteky v rôznych kútoch sveta, kde potreboval zbierať výsledky a umiestnenia, musel si to financovať z vlastného vrecka. Nemal ani žiadny podporný tím, ako mali prakticky všetci jeho hlavní zahraniční konkurenti. Bol sám svojím sponzorom, šoférom, asistentom, servismanom, trénerom aj manažérom.
„Musel som veľa šetriť a napokon aj s pomocou a podporou mojej rodiny sa mi podarilo vždy nazbierať dostatok financií na materiál a najmä cestovanie. A je to komplikované z viacerých pohľadov. Už len ťahať so sebou sám 50-kilovú batožinu do lietadla s jednou rukou je náročné. Chýbal mi aj tréner, ktorý by mi dával spätnú väzbu a pomáhal mi zlepšovať sa. Všetci ostatní okolo mňa na európskych a svetových súťažiach ho majú. Musel som sa zúčastňovať aj organizačných stretnutí kapitánov a manažérov. Namiesto toho, aby som oddychoval ako iní pretekári. Sám som si pred pretekmi musel povinne aj servisovať dosku,“ rozhovoril sa úprimne.
Bol to teda náročný boj, ale Adam je presvedčený, že to stálo za to. Veď napriek všetkému sa mu podarilo vyhrať Európsky pohár a preniknúť medzi svetovú špičku. V sezóne 2024/2025 sa zúčastnil na všetkých pretekoch, kde to bolo možné. Ale už hneď na prvých dvoch, vo Fínsku a vo Švajčiarsku, vyhral snowboardcross a zabezpečil si dostatok bodov pre kvalifikáciu na paralympiáde. Zvyšok sezóny bol teda bez stresu. Ďalšie body aj z druhej disciplíny banked slalom mu zabezpečili celkový triumf v Európskom pohári. To ho od ďalšej sezóny posúva na najvyšší level do svetových pohárov.
Vďaka týmto výsledkom sa premiérovo kvalifikoval aj na majstrovstvá sveta v Kanade, kde sa umiestnil na desiatom mieste v snowboard crosse a sedemnástu priečku vybojoval v banked slalome, pretože v druhej jazde spadol.
„Banked slalom zatiaľ nepatrí medzi moje najsilnejšie stránky, ale nie je to ani najhoršie. Je to pomerne technická a tiež zábavná disciplína. Trať je postavená s bránkami v klopených zákrutách a v podstate na snehu kombinuje prvky snowboardingu, ale trochu aj surfovania či skateboardingu. Ja to však ani nemám kde trénovať, pretože na Slovensku tie trate neexistujú a odkázaný som teda iba na pár krátkodobých kempov niekde v Európe, kde si to môžem vyskúšať,“ ozrejmil.
Pre Adama Krupu je možnosť reprezentovať Slovensko na najvyššom fóre, teda na paralympijských hrách, zároveň veľkou a dôležitou príležitosťou zlepšiť si aj svoje športové podmienky a podporu. Už vybojovaná miestenka môže veľa zmeniť. Dostal sa do povedomia paralympijskej verejnosti a vzhľadom na dobré výsledky najmä v tomto roku, bude veľmi nádejným „želiezkom v ohni“.
Jeho predchodca, prvý slovenský parasnoubordista Marek Hlavina z Prievidze, ktorý reprezentoval Slovensko na Zimných paralympijských hrách 2014 v Soči, obsadil v snowboard crosse devätnáste miesto.
Na Zimných olympijských hrách 2006, ktoré sa konali takisto, ako tie nadchádzajúce, v Taliansku, konkrétne v Turíne, sa podaril veľký úspech v snowboardcrosse Radovi Židekovi. Mimochodom takisto rodákovi zo Žiliny. Ten vybojoval striebornú a historicky zatiaľ jedinú medailu pre Slovensko v tomto športe.
Kiež by sa k nemu po 20 rokoch pridal ďalší Žilinčan, tentokrát z paralympijského tábora.
