Paracyklista PATRIK KURIL bol jedným zo štyroch ocenených, ktorí si v sobotu odnášali z Piešťan najcennejší Zlatý Agitos. Dočkal sa ho krátko po tom, ako oznámil ukončenie kariéry. Už navždy však bude v histórii parašportu zapísaný ako jeden z mála, ktorým sa podarilo získať zároveň titul svetového aj paralympijského šampióna.
„Hlavne už som nečakal žiadne ocenenie, takže v prvom rade to pre mňa bolo prekvapenie. Ale vnímam to ako veľké ocenenie mojej osoby a športovej kariéry. Pre mňa je to tak trochu neskoršia oslava po tých úspechoch, ktoré by si vtedy boli zaslúžili oslavu. Ľudia často, pri všetkej tej pokore, zabúdajú oslalvovať. Dokonca aj veľké víťazstvá či vzácne momenty. Podobne to bolo aj v mojom prípade. Pre mňa je to zároveň aj vyznamenanie za to, že som mohol nejakým spôsobom prispieť k motivácii športovcov, ukázať svoje kvality a realizovať sa v športe, ktorý je súčasťou mojho života a ktorý mám veľmi rád“.
Dôvod ukončenia kariéry? „Bol najvyšší čas v rámci udržania môjho fyzického a psychického zdravia. Jednoducho príde moment, kedy to cítite, kedy to viete. Myslím si, že k tomu došlo na vrchole, hoci tie výsledky vlani v Paríži už tomu nezodpovedali. Ale niektoré veci neovplyvníme. Človek nie je stroj a nedá sa všetko naprogramovať“.
Patrik prišiel do parašportu ako dlhoročný aktívny športovec. Dokonca ako majster Európy a víťaz Svetového pohára v zimnom triatlone. Život mu v roku 2005 zmenila jedna hrdzavá železná rampa, ktorá sa mu postavila do cesty počas cyklomaratónu v Kremnických vrchoch. Po tom, ako mu takmer utrhla nohu, sa dočkal satiskakcie presne o desaťročie neskôr v športe telesne znevýhodnných – vo švajčiarskom Nottwile sa stal majstrom sveta v cestných pretekoch a titul zopakoval aj v roku 2021 v portugalskom Estorile.
Pri svojom paralympijskom debute v Riu 2016 si odniesol bronz z časovky a v cestných pretekoch skončil štvrtý. „Na túto moju premiérovú paralympiádu mám najkrajšie spomienky. Bola prvá, bola úspešná, ale hlavne tam ešte neboli všetky tie neskoršie veľké obmedzenia“. O päť rokov neskôr však prišiel paralympijský triumf v Tokiu – zlatá medaila z časovky: „Tak to bolo veľmi silné a stále to vo mne rezonuje“, zdôraznil.
Vynahradili úspechy v parašporte Patrikovi ten nešťastný moment, po ktorom sa musel rozlúčiť so svojou dovtedajšou kariérou? „Túto otázku som si nikdy takto nepoložil. Ani neviem, či je to možné takto posudzovať. Lebo je to proste už iný život. V každom prípade mi to určite čiastočne nahradilo to, o čom som sníval. Napríklad som zažil ten nástup na paralympiáde, dekorovanie za zlatého medailistu a to je rovnaké v športe zdravých, aj v parašporte. Takže z tohto pohľadu som nesmierne vďačný a šťastný, že som to mohlo zažiť“.
