Medzi najaktívnejšie parašportovkyne na Slovensku patrí určite Košičanka Anna Oroszová. Na paralympijských hrách štartovala najskôr v paratlaku na lavičke, potom v paracyklistike a v súčasnosti sa už venuje aj curlingu na vozíku. V sobotu si prevzala v Piešťanoch ocenenie Bronzový Agitos za svoj celoživotný prínos v slovenskom športe zdravotne znevýhodnených.
„Je to také vyvrcholenie mojej celoživotnej športovej driny, keďže sa v športe pohybujem odjakživa a od šestnástich rokov na vozíku. Veľmi si to vážim, pretože každé takéto ohodnotenie poteší človeka na srdiečku“, povedala.
Na otázku, ktorý zo športov ju napĺňal najviac, nezaváhala ani na chvíľku: „Určite najviac mi sedí paracyklistika. Ja som adrenalínový človek a napĺňa ma práve taký šport, kde je adrenalínu dostatok. Napríklad prejde spoza mňa desať kamiónov, takže je to nebezpečný šport, ale zároveň krásny“, zdôraznila.
Z paralympiád má najkrajšie spomienky na svoju premiérovú v Sydney 2000, kde sa otvorili súťaže pre ženy v paratlaku na lavičke. „Mnohí sa ma pýtajú: čo ti šport prináša? Samozrejme, každý chce uspieť čo najlepšie, či ide na paralympiádu, majstrovstvá sveta či na Svetový pohár. Moje najlepšie umiestnenie z paralympiády je 4. miesto. Dodnes ma to mrzí, ale bohužiaľ, aj tú paracyklistiku som začala robiť neskoro, pretože som 23 rokov robila paratlak na lavičke. Ale ja som typ športovca, ktorý neplače. Mala som súperky, ktorým keď sa niečo nevydarilo, tak sa rozplakali. Mňa to vždy nejak posúvalo. Človek musí v živote vedieť aj prehrávať. Keď prehráš, až potom vyhráš. Lebo sa cez to všetko musíš preniesť“.
Má Anna ešte nejaké ciele v športe? „No, nemám tú medailu z paralympiády…. Ale zasa mojou najväčšou medailou je môj vnuk. Dožiť sa niečoho podobného je to najväčšie ocenenie v živote. A keď sa ma pýtajú, kedy skončím so športom odpovedám, že asi nikdy a asi aj zomriem niekde pri športe, lebo jednoducho moje telo už si žiada svoje. Takže športovať určite neprestanem, lebo mám srdce stvorené pre šport, ale vrcholovo? Uvidíme. Teraz ešte najbližšie idem na cestné majstrovstvá sveta v Belgicku a uvidíme, ako to tam dopadne. Keď pocítim, že tam už nepatrím, pôjdem si zašportovať len tak pre radost“.
