Slovensko obsadilo na nedávno skončených MS v curlingu na vozíku v súťaži zmiešaných tímov 4. miesto. Novou tvárou v družstve bola Nitrančanka Alžbeta Vörösová. Hoci zostala ako piata hráčka iba náhradníčkou a do hry ešte nezasiahla, svoj prvý turnaj na veľkej scéne si naplno užívala.
Alžbeta (ročník 1991) pochádza z Nitry, takže hneď bola namieste otázka, či ju k tomuto športu pritiahla dlhoročná členka tímu Monika Kunkelová. „Áno, Monika ma zaúčala ako mentorku v projekte Sme si rovní v roku 2023 a pozvanie skúsiť curling na vozíku som dostala priamo od nej. Najprv som si pozrela, ako to vyzerá v praxi, a keďže ma to oslovilo, začala som v januári 2024 trénovať s ostatnými“.
Betty utrpela úraz chrbtice v roku 2011. Bolo to vo Švajčiarsku, kde na farme rodiny svojho bývalého priateľa spadla z čerešne. Následne strávila pol roka v rehabilitačnom centre pre paraplegikov v Nottwil, ktoré je obdobou nášho NRC v Kováčovej. Práve tam oslávila svoje 20. narodeniny…
Po návrate domov musela sympatická dievčina rozmýšľať, čo ďalej. Mala za sebou dva roky štúdia predškolskej a elementárnej pedagogiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Ale predstava, že by toto povolanie mala vykonávať z vozíka, ju príliš nelákala. A tak napokon vyštudovala na rovnakej alma mater prekladateľstvo a tlmočníctvo z anglického a nemeckého jazyka. „To učiteľstvo by ma vtedy aj lákalo, lebo mojim veľkým snom pred úrazom bolo mať škôlku na farme. Ale bariéry, fyzické aj mentálne, nepustili. K učeniu som sa potom dostala oblúkom ako súkromná lektorka jazykov, a cez to potom aj ku koučingu, keďžepráve cez túto prácu som objavila vášeň pre podporu ľudí v ich raste – nielen odbornom, ale aj osobnostnom“, konštatuje.
Ešte pred úrazom sa venovala skalolezectvu, turistike, behaniu, ale všetko len na rekreačnej úrovni. Už na vozíku sa chvíľu izolovala od ostatných vozíčkarov a športovať išla väčšinou so zdravými. Či to už bola lukostreľba alebo niečo iné, čo sa dalo zvládnuť aj z vozíka. Napokon ju dostal curling na vozíku a už na jeseň 2024 cestovala do Prahy na svoj prvý medzinárodný turnaj. „Nevedela som si spočiatku predstaviť, že by som sama robila nejaký para šport. Ale takto v kolektíve, so zodpovednosťou voči ostatným, je to niečo úplne iné“, vysvetľuje, čo ju hlavne oslovilo a dodáva, že dnes si už bez športu nevie svoj život predstaviť.
Šampionát v Škótsku si užila po viacerých stránkach. „Bola som k dispozícii, keby bolo treba. Ale na druhej strane som bola rada, že som ešte nemusela naskočiť rovno do najväčšieho turnaja. Predsa len som nováčik, ešte potrebujem nabrať ďalšie skúsenosti. Na druhej strane, milujem medzinárodnú atmosféru, rôzne kultúry, rada nadväzujem kontakty s ľuďmi rôznych národností. Takže som v tíme mala aj funkciu komunikátora so všetkými okolo nás“, konštatuje s úsmevom.
Štvrté miesto zároveň zabezpečilo tímu istú miestenku na ZPH 2026, už po štvrtýkrát v rade. A pre Alžbetu sa otvorila šanca na paralympijský debut. „To je ešte ďaleko. Ale ak by sa to stalo realitou, opäť by som si užila ten pocit z národnej hymny. Lebo takú hrdosť na svoju vlasť som dovtedy nezažila. A opäť, v ešte väčšej miere, z ďalšieho štartu v medzinárodnej spoločnosti inšpiratívnych športovcov“.
„Šport ma učí, aké dôležité je nevzdať sa pri prvom neúspechu, neustále na sebe pracovať a spoluvytvárať stabilný tím. Tieto princípy prenášam aj do svojej koučovacej praxe – vytrvalosť, adaptabilita a fokus sú kľúčové nielen v športe, ale aj v osobnom a profesijnom raste“, dodáva Alžbeta Vörösová, ktorá je zároveň aj ICF certifikovanou life, biznis a systemickou koučkou.
