Cítila som sa o dvadsať kíl ľahšia, priznala Veronika Vadovičová po tom, čo v Chateauroux predĺžila zlatú sériu už na tri paralympiády po sebe.
Sedem paralympiád, sedem medailí. Od Pekingu 2008 sa dnes 41-ročnej parastrelkyni VERONIKE VADOVIČOVEJ nestalo, aby sa domov vracala bez cenného kovu. Päť paralympiád po sebe, Peking, Londýn, Rio de Janerio, Tokio a teraz Paríž. Od Ria 2016 navyše vždy získala aspoň jedno zlato. Po tom, zo strelnice v Chateauroux sa chystala konečne sa poriadne vyspať, no opak bol pravdou.
Vedeli ste po takom emocionálne vypätom dni pre Slovensko zaspať. Krátko po víťazstve ste tvrdili, že sa na to veľmi tešíte?
„Práveže nie. A Rado (Malenovský) sa mi priznal, že bol na tom rovnako.“
Ako ste si vlastne užili zlatý večer?
„Pripili sme si na úspech a potom som asi tri hodiny odpisovala na esemesky. Išla som však spať len o trochu neskôr, čaká ma ešte ďalšia súťaž. Už po rozhovoroch s novinármi sa však dostavila veľká úľava. Cítila som sa asi o dvadsať kíl ľahšia. A užila som si aj spoločné chvíle so sesternicou a jej synom, ktorí ma sem prišli pozrieť.“
Dokážete sa v paralympijskej dedine aj nejako odreagovať?
„Elektronickou knižkou v mobile. Doteraz som si čítala motivačnú literatúru, ale už som z nej premotivovaná. Nedávno som naďabila, úplnou náhodou, na Kroniku Jána z Turca. Tak som sa začítala do toho. Je to z histórie starých Slovanov, ako prišli Maďari na naše územie. Baví ma to, krátke, uzavreté kapitoly. To mi teraz vyhovuje.“
Máte aj nejaký talizman alebo rituál, ktorý musíte absolvovať pred súťažou?
„Ja nie, ja si na také nepotrpím. Ale Milan má. Vždy musí byť v červenom. Už si to všimli aj iné médiá a pýtali sa na to.“
Čo ho k tomu vedie?
„Zistili to vraj americkí vedci, že červená je farba víťazov. Aj Ferrari je červené. Takže chodí v červenom. Od hlavy po päty.“
Vráťme sa ešte k vášmu nedeľnému triumfu. Čo bolo kľúčom k vášmu víťazstvu? Vyrovnaná streľba?
„Aj to, ale rovnako tak skutočnosť, že zo mňa spadol stres z prvej disciplíny, vzduchovky v stoji. Tam som bola veľmi nervózna, teraz prišla na strelnicu iná Veronika. Do rána pred druhou disciplínou som sa naozaj zobudila ako iný človek. Strieľala som to, čo má človek natrénované, všetko fungovalo tak, ako má. Išla som do toho s oveľa väčším nadhľadom. Aj Milan (tréner a partner – pozn. red.) mi ráno prízvukoval, aby som nezabudla, že už mám dostatok skúseností a za sebou viacero finále. Aby som sa len sústredila na to, čo mám robiť.“
Máte už sedem medailí, z toho päť zlatých. Odkiaľ pramení vaša vnútorná sila?
„Asi z tréningu. Pracujeme na kondičke, fyzičke a rovnako mentálnej príprave. A teraz sa to ukázalo. Dôležitá je aj technika, každý detail. Aj teraz prišiel Milan pred finále s metrom, vymeral mi presnú pozíciu. Aj vozík musím mať postavený na milimeter presne. Detaily, z ktorých potom pramení moja istota.“
V Chateauroux máte zatiaľ na konte šieste miesto vo vzduchovke v stoji a zlato vo vzduchovke v ľahu. Spokojná?
„Mrzí ma tá prvá premrhaná šanca v stojke. Bola to moja najsilnejšia disciplína, ale druhá už bola ukážková.“
Na paralympiáde nastúpite ešte raz, v malorážke. Ako sa pred ňou cítite?
„Teraz už dobre. Práve som absolvovala aj ďalší tréning. Dopadol dobre, tak dúfam, že budem schopná zajtra strieľať znovu bez nervov.“
Aké máte plány keď tu v Chateauroux dostrieľate. Letíte hneď domov?
„Nie, presuniem sa do Paríža. Pôjdem si vychutnať zostávajúce súťaže na hrách. Rada by som si pozrela plávanie a láka ma aj ragby. To, čo tam tí hráči stvárajú, je obdivuhodné. Teším sa na to.“
Z Paríža RASTISLAV HRÍBIK
FOTO TASR – Jaroslav Novák
