V Tokiu bol Marcel Pavlík najlepším Európanom, v Paríži vypadol v prvom kole. Nováčika Martina Doriča zradila psychika
Mal smelé ambície. Po piatom mieste na hrách v Riu a štvrtom v Tokiu, kde zahviezdil ako najlepší Európan, túžil 48-ročný košický paralukostrelec Marcel Pavlík skompletizovať postupku práve na parížskej paralympiáde. „A možno to dopadne aj lepšie. Som pripravený a oproti predchádzajúcim paralympiádam aj pokojnejší,“ neskrýval pred začiatkom súťaží optimizmus Marcel.
Zradné počasie
Keď po jednom z tréningov pred parížskou Invalidovňou rozprával médiám o svojich tajných plánoch, zalievalo Paríž slnko. Keď však prišla hodina H, ktorá mu v prvom kole vyraďovacej fázy určila za súpera domáceho Francúza Maxima Guérina, začali sa jeho sny rúcať ako domček z karát.
Šesťtisícové publikum pred impozantnou Invalidovňou hnalo vpred domáceho miláčika a hoci sa Pavlík snažil na 29-ročného francúzskeho informatika z univerzity v La Rochelle nájsť protizbrane, nevyšlo to. Po prehre 138:143 prišlo zatiaľ najväčšie paralympijské sklamanie. Žiadna skompletizovaná postupka, ale rýchly koniec a vypadnutie zo súťaže.
„Tak veľmi som sa tešil. Veril, že to dám a mal som na to, ale keď som tentoraz vyšiel na pódium, všetko bolo zrazu iné. Tých šesťtisíc divákov mi neprekážalo, nevnímal som ich, pozeral som sa do zeme. Ani domáci pretekár nebol problém. Pokojne budem proti domácemu súperovi strieľať aj nabudúce. Ale ten dážď. Nemám ho rád. Možno tá zima, ktorá ho sprevádzala, spôsobila, že som mal kŕče v rukách,“ rozprával Pavlík, evidentne zlomeným hlasom.
Nešťastné osmičky
Voči Guérinovi zvolil pritom na prvý dojem dobrú taktiku. Počkal, kým vystrelí súper a až potom vypustil svoj šíp. „Na výstrel máme tridsať sekúnd. Ľudia hádam prvých dvanásť kričali a povzbudzovali svojho favorita. Až po tom, keď sa trochu utíšili, som začal mieriť ja. Zostávalo mi zhruba 18 sekúnd. Tým pádom som však luk držal dlhšie ako zvyčajne. Začali mi padať aj osmičky a prehral som,“ smútil Marcel. „Chcel som šípy zároveň vypúšťať až v momente, keď sa vietor trochu utíši, ale nie vždy to bolo možné,“ dodal.
Ešte ho však veľké sklamanie ani neprebolelo a už prezradil, že chce byť pri tom aj o štyri roky v Los Angeles. „Už v Bratislave, keď som sa vrátil z pretekov v Ríme, som trénerovi povedal, že chcem pokračovať a budem rád, ak so mnou vydrží aj ďalej. Raz darmo, paralukostreľba je Marcelovou veľkou láskou. Odkedy mu bývalý reprezentačný tréner Vladimír Majerčák na súťaži v Kežmarku ukázal, ako sa strieľa z luku, stali sa šípy jeho každodenným spoločníkom. Na tom sa nič nemení.
Doričove talizmany nestačili
Slovenské sklamanie podčiarkol pri svojej paralympijskej premiére Martin Dorič. Šesťdesiatnik z Michaloviec dosiahol vo vyraďovacom kole navlas rovnaký výkon ako Pavlík (138 bodov), jeho britský súper Nathan Macqueen však dosiahol o štyri viac. A bol koniec.
Doričovi tak nepomohli ani talizmany od troch vnúčat. „Štvorlístok pre šťastie, slniečko, aby som sa usmieval a šíp, aby letel presne,“ prezradil bojovník z Michaloviec. Na bývalého ragbistu Macqueena, ktorý mal o 27 rokov menej, však napriek takejto pomoci náš najstarší paralympionik v Paríži nevyzrel.
„Nedopadlo to tak, ako by som si predstavoval. Mne už nepršalo, ale keď môj vozík vytlačili na pódium, zrazu som prestal dýchať. Nastal nejaký zlom. Škoda, veril som v lepší výsledok. Rozhodovala psychika a tá ma, žiaľ, nepustila ďalej. Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce. A pozdravujem rodákov z Michaloviec,“ lúčil sa s Parížom Dorič.
Z Paríža RASTISLAV HRÍBIK
FOTO TASR – Jaroslav Novák
