Náboje vyskakovali z hlavní pušiek v rytme francúzskeho kankánu. Aspoň nám sa tak zdalo. Ešte šťastie, že Radko Malenovský podobnými asociáciami netrpel. Určite by ho melódia Jacquesa Offenbacha, no najmä tanečnice s vyhadzovanými nohami rozptyľovali. Naopak, pekelne, či skôr nadmieru úporne, sa sústredil na každý výstrel. Podobne ako v kvalifikácii ani vo finále vzduchovej pušky na 10 m nezačal brilantne. No postupne sa skvelými ranami vyťahoval v priebežnom poradí čoraz vyššie.
„Predsa nedopustím, aby som znova skončil niekde okolo piateho miesta!“ prevaľoval odhodlanie v hlave. V Pekingu 2008 sa mu to stalo po prvý raz. Pri jeho premiére na paralympijských hrách. Dostal sa do rozstrelu o bronz s ďalšími dvomi súpermi. Neuspel. V očiach otca Dušana plávali slzy. „Šport je síce krásny, no niekedy krutý,“ povedal som mu so snahou utešiť ho. „O štyri roky to dáte…“ Lenže nedali. Nevyšlo to v Londýne 2012, ani v Riu 2016, kde skončil štvrtý. A keď si ďalšie piate miesto vystrieľal aj v Tokiu 2021, v očiach sa mu lesklo utajované sklamanie. Darmo mal štyri medaily z MS, z toho dve zlaté, paralympijská medaila sa mu vyhýbala ako sláva maliarovi Paulovi Gauginovi, ktorý utiekol v 19. storočí na Tahiti. „Veľakrát som si hovoril, že to už nemá význam. Že len donekonečna trénujem, denno denne strieľam, no ani po rokoch si na paralympijskú medailu nesiahnem,“ priznal vždy triezvo a racionálne uvažujúci paralympionik, ktorý je od šestnástich rokov pripútaný na vozík.
NÁLEPKA SMOLIARA
Na jar som ho navštívil v novom domčeku v Šaštíne – Strážach. Prekvapil novým odhodlaním aj dlhou izbou na poschodí, ktorú premenil na tréningovú „strelnicu“. To neurobí chlap, ktorý padá do kolien. „Mám novú pušku, vyzerá nádejne,“ vysvetľoval pri jej „kalibrovaní“. Zbraň zakliesnená vo zveráku a jej centrovanie na základe rozptylu v terči, to bola hotová alchýmia. Zahltil ma informáciami, ktoré som po polhodine zabudol, no pocit nového odhodlania „zlomiť“ športovú neprajnosť šťasteny bol nákazlivý. To predsa musí už raz vyjsť… „Bude medaila?“ radšej sme už túto obohranú pesničku nespomínali. Napočúval sa jej zo všetkých strán. Už nechcel viac nosiť na čele nálepku smoliara. Paradoxne až v Chateauroux som sa dozvedel, že prišiel na súťaž s ešte novšou zbraňou. „Dávno som mu to hovoril, už mohol byť na stupňoch víťazov v Tokiu,“ prilieval olej do tlejúcej túžby šéftréner našich parastrelcov Milan Goleňa.
Mnohí z nás majú v živote dni, na ktoré nikdy nezabudnú. Radoslav Malenovský má taký zakódovaný z roku 2003 keď skákal do jazera na „Gazárke“ tak nešťastne, že ho seklo v chrbtici. „Bolo to blesk, ktorý mi preťal telo,“ spomínal. Kamaráti ho bezvládneho vytiahli na breh, život mu sekol tieň bolestného utrpenia. „Zo dňa na deň sa zmenil život celej našej rodiny,“ priznávajú obaja rodičia. Druhý dátum, ktorý si bude večne pamätať je 1. september 2024. Pochopí len ten, kto to zažije na vlastnej koži…
NAPOMÍNANIE TRÉNERA
V Chateauroux vyskakujú náboje z hlavní súťažiach parastrelcov v nekonečnom staccate. V konkurencii 35-tich strelcov v zmiešanej disciplíne mužov aj žien odpaľuje Radoslav Malenovský jeden výstrel za druhým. Šesťdesiat musí stihnúť v časovom limite s čo najvyšším nástrelom. Do finále postupuje len najlepšia osmička. Rado ide ako píla. Prvé dve desiatky výstrelov so súčtom 105,5 a 105,4 ešte nie sú vstupenkou medzi najlepších. No potom sa „vyťahuje“ na 106,8 a 106,6 a kontúry finále sú ostrejšie. Len neurobiť chybu. Strieľa perfektne. Až do 49-teho výstrelu. 9,9. Na chvíľu zloží zbraň a „vypne“ všetky zmysly. Bolí ho ruka aj predstava, že by to opäť raz bola smola? Nemá síce zdravé nohy a aj ruky nie sú na športovú streľbu po zranení chrbtice ideálne, ale má zdravú hlavu. Až do konca kvalifikácie už nepokazí žiadny ďalší výstrel. Otec vyskakuje zo stoličky, začína tlieskať od radosti. Až ho prídu napomínať, že súperi ešte nedostrieľali. Malenovský postupuje do finále ako štvrtý najlepší. So stratou 1,8 bodu na prvú Veroniku Vadovičovú. Finále sa však strieľa od nuly…
TO TU EŠTE NEBOLO
Tesne popoludní čaká na Radka Malenovského to, čomu Francúzi hovoria rempli d´attente. Naplnené čakanie. Ešte o tom nevie, ale jeho hviezdy sa po šestnástich rokoch od Pekingu 2008 konečne zoskupili do priaznivých dráh. Nastupuje na svoje šieste paralympijské finále v kariére. V hľadisku má brata s rodinou aj mamu, ktorá si o pár minút bude utierať slzy z vlhkých očí. Je čas preklopiť francúzske príslovie. Vraj – každý kopec má svoje údolie. Ale prečo by sa aj športovci na vozíku nemohli ocitnúť na vrcholku kopca?
Prvé dve rany ho znova tlačia dole. Na chvost finálovej osmičky. No potom sa začína nebývalý akt streleckého znovuzrodenia. Trikrát 10,9 – absolútny možný stred, trikrát 10,8, päťkrát 10,7. To nedokáže ani James Bond. Dokonca ani skúsená Veronika Vadovičová nemá 10,9. Súka však jeden vyrovnaný stabilný výstrel za druhým. Radko sa k nej doťahuje. Vo chvíli, keď už má istý bronz, je dokonca len 0,1 bodu za ňou. „V tej chvíli zo mňa všetko opadlo. Zvyknem vravieť, že nemávam zo súťaží veľké nervy, no tentoraz mi tep vyskakoval riadne vysoko.“ A otec? „Tomu som chcel už pred súťažou zabezpečiť defibrilátor,“ smeje sa Rado uvoľnene.
Pred poslednými dvoma výstrelmi hala skandovane tlieska dvom slovenským reprezentantom. To tu ešte v športovej parastreľbe na paralympijských hrách nebolo. V Tokiu podobný kúsok v podobe zlatej a striebornej medaily dokázali v paracyklistickej časovke Patrik Kuril a Jozef Metelka. Vo Francúzsku je prvá Veronika Vadovičová a druhý Radoslav Malenovský.
DOJATIE AJ ÚĽAVA
Stojím za kamerou, chcem zachytiť všetky krásne emócie sveta, no dojatím sa mi chvejú ruky aj hlas. Roky čakania na medailu sa skončili. Pre chlapca, ktorý sa pred rokmi už už lúčil so životom, ktorý zo dňa na deň stratil jeho zmysel aj všetky radosti, je to chvíľa nekonečného šťastia. „Neviem nahlas plakať. Zakazoval som si to. No vo vnútri som plakal naplno,“ zdôveruje sa už s medailou v rukách. Sedíme spolu s celou jeho rodinou na lavičkách v areáli strelnice, ktorú po sklamaniach olympionikov odkliali naši parastrelci. Obďaleč vyhráva miestna dychovka jednu chytľavú melódiu za druhou. Ľudia tancujú. Na nohách aj bez nich. Spievajú. Falošne aj bez hlasu. Na chvíľu akoby sme boli v inom svete. Radosti, šťastia, žičlivosti. Vo svete lásky. A keď zaznie motív kankánu, cítim, že máme s Radkom v hlave rovnakú myšlienku. Na prvé lásky a prvé medaily sa nikdy nezabúda. Nech sa na ne čaká akokoľvek dlho…
Z Paríža STANISLAV ŠČEPÁN
Foto: ROMAN BENICKÝ
