Oceľovosivá klenba oblohy prežúvala napučané mračná. Viseli nízko. Zdalo sa, že sa napichnú na vybielené veže renovovaného kostola v Chateauroux a zalejú srdce Francúzska. Tretí septembrový deň začínal ponurým ránom. Ani Claude Monet by ho nenamaľoval stiesnenejšie. Vo vojenských barakoch, ktoré sa zmenili na paralympijskú dedinu, si Milan Goleňa obliekal červené tričko, mikinu aj tepláky. Verný tradícii. Červená je totiž farba víťazov. Aspoň to tak niekde niekedy počul. Alebo čítal?
Veronika Vadovičová farbu oblečenia neriešila. Niežeby povere svojho trénera a partnera neverila, ale pokojne by strieľala aj v cyklámenovej alebo v hráškovo zelenej, pokiaľ by to zaručovalo zisk medaily. Lenže za 24 rokov, ktoré už brázdi súťaže na paralympijských hrách dobre vie, že stupne víťazov jej nikde nič nezaručí. Ani farba oblečenia, ani prepečená slaninka na raňajky, ba ani nekonečný tréning. Ten len zvyšuje šancu. Ale zárukou medailového úspechu nie je.
CESTA K DOZRIEVANIU
Roky sa poznáme. V Aténach 2004 som sa od jej vtedajšieho trénera Jozefa Širokého o nej napočúval, že je obrovský talent, no vraj sa nevie na strelnici „predať“. Vtedy som netušil, prečo je sklamaný z jej výsledkov. Vrátane pekného 6. miesta na 3×20 rán. Ona sama odpovedala takmer na všetky otázky nanajvýš dvomi tromi slovami. Novinári určite nepatrili k jej obľúbencom. Mala len 21 rokov a svet jej ešte len otváral svoje brány. Dnes si spomínam na naše stretnutie spred dvadsiatich rokov s vďačnosťou k osudu. „Žubrienka“ utiahnutá do seba nevyzerala na prienik do veľkého sveta. No už viem, že bez poznania prvých dotykov jej hľadania športovej cesty, by sme nevedeli v plnej šírke doceniť veľkosť jej dosiahnutých úspechov…
V Pekingu 2008 sme dobiehali na jej prvú streleckú súťaž s vyplazeným jazykom. Vzápätí som si ho takmer prehryzol od zlosti, keď ma bezpečnostná služba nechcela vpustiť do haly. Vraj nemáme schválenú frekvenciu na používanie bezdrôtových mikrofónov. Išlo ma roztrhnúť od bezradnosti v konfrontácii s čínskou dôslednosťou. Výsledok? Prvé paralympijské víťazstvo Veroniky Vadovičovej v kariére v úvodnej disciplíne celých hier som nevidel. Aspoň že medailový ceremoniál už áno. Uzavreli sme vtedy dohodu, že to ešte niekedy zopakuje v plnej paráde aj pred televíznymi kamerami. Lenže v Pekingu to už napriek ďalším trom finálovým účastiam na medailu nevyšlo. A o štyri roky neskôr v Londýne takmer tiež nie. Chodili sme na jej súťaže ako na klavír, no veľmi rýchlo sme pochopili, že v športovej streľbe sa medaily nerozdávajú na počkanie. Namiesto šťastia sme nakrúcali slzy stekajúce po jej tvári. Našťastie, v záverečnej štvrtej súťaži vybojovala bronz. Ťažoba opadla a odrazu si otvorila dušu dokorán. Súboj s nepriazňou osudu vybojovala v najťažšej streleckej disciplíne s tromi polohami. Presne v tej, ktorou uzatvárala aj svoje pôsobenie na hrách vo Francúzsku.
ODOLNOSŤ A VYROVNANOSŤ
V tretí septembrový deň prichádzala na strelnicu už na svoju tretiu záverečnú disciplínu. Ľubovoľná malokalibrovka 3×40 na 50 m. Test streleckej všestrannosti v troch polohách. Pôsobila vyrovnane. Správne nabudená. Relatívne pokojná. Určite v lepšom nastavení než pred začiatkom hier. Pred prvou súťažou v Chateauroux mala pred štyrmi dňami napriek svojim bohatým skúsenostiam takmer triašku v tele. „Bola som neskutočne nervózna,“ priznala po šiestom mieste. „Nemohla som spať. Hlava „šrotovala“ nálety všakovakých myšlienok.“
Na druhú súťaž prišla ako vymenená. „Milan mi tlačil do hlavy, že som už v podobných finále štartovala milión krát. Že mám robiť len to čo zvyčajne. Pokojne odpaľovať jednu ranu za druhou.“ Bolo z toho báječné víťazstvo v zmiešanej disciplíne. Vo vzduchovej puške na 10 m. Pred našim Radkom Malenovským. Po prvý raz v histórii paralympijských hier stáli na najvyšších stupňoch víťazov dvaja slovenskí reprezentanti. O dva dni neskôr prichádza na strelnicu, či si to želá alebo nie, v pozícii spolufavoritky. Fyzicky aj psychicky náročnú kvalifikáciu zvláda s gráciou streleckej profesorky. Skúsenejšia, odolnejšia, vyrovnanejšia než v minulosti. „Nechcete niečo na pitie?“ pýta sa v prestávke pred finále. Namiesto toho, aby bola upnutá na svoj výkon, stará sa o dvojicu novinárov, ktorí ju prišli podporiť. Nie je to po prvý raz. Cítiť, že nás už dávno „vzala“ do svojej streleckej rodiny. Do Chateauroux ju prišla povzbudiť aj jej sesternica Jana z Londýna so synom Danielom. Palce jej však drží snáď celá strelecká komunita. Veronika je však doslova magnetom pre strelcov aj trénerov z celého sveta.
SUPER TANDEM
V Riu de Janeiro 2016 si vystrieľala dve zlaté a jednu striebornú medailu. Začínali sme si zvykať, že je „topka“. V spolupráci s Milanom, s ktorým sa zoznámila „na diaľku“, výkonnostne rastie. Vytvorili super tandem. Ona, neskutočný strelecký talent, on výnimočný detailista na všetky nuansy športovej streľby. Doslova všetky. Ak by ste chceli niekedy snívať o medailách na streleckých súťažiach, nemôžete byť v lepších rukách.
Po návrate sa stretávame na besedách so zdravotne znevýhodnenými deťmi. Uvedomujem si, ako dokáže zapáliť aj nadchnúť. Rozpráva bezprostredne a pútavo. Už dávno nie je utiahnutým dievčaťom na vozíčku. Napokon aj Rado Malenovský často spomína, ako ho práve Veronika nasmerovala ku športovej streľbe.
V Tokiu 2021 si vystrieľa už svoju štvrtú zlatú medailu. Až na záver hier, keď sa už zdá, že odíde z Japonska s prázdnymi rukami. „Asi starnem“ krčila vtedy plecami. Radi jej to vyhovoríme. Nielen preto, že to všetky ženy rady počujú. Jednoducho výkonnostne má na to, aby bola nielen kométou, ale hviezdnou stálicou. Po záverečnej súťaži sa fotí s húfom japonských dobrovoľníkov. Naučili sa jej meno a skandujú ho spolu s potleskom. Cítim, ako mi zimomriavky behajú po chrbte. Teší ma, že som z krajiny, ktorá má takúto športovkyňu.
V júni sedíme u nich na záhrade. Všade, kde sa oči oprú, vidno sovy a sovičky. Zbierajú ich už roky. Oveľa viac však skloňujeme prípravu na paralympijské hry… Rokmi rastie na skutočnú osobnosť. Sama by to nepripustila, no svojim precíznym prístupom k tréningu vzbudzuje rešpekt. Nie náhodou má za domom „prístavbu“, kde môže trénovať streľbu zo vzduchovky donekonečna. Našťastie, dokáže si urobiť aj prestávku. A keby ste vedeli ako skvelé koláče dokáže napiecť jej mama… Už len kvôli nim by sme jej pravidelne chodievali „vymieňať terče“. Ak by nám to tréner a partner Milan dovolil.
POSLEDNÝ VÝSTREL
Tesne pred finále sa vonku spustil hustý drobný dážď. Ochladilo sa. Napriek tomu sa Veronike spotia ruky a šmykne sa jej pri jednom zo súťažných výstrelov zbraň. Jeden jediný výstrel letí do osmičky. Môže ju stáť medailu. Milan si potichu odrieka perami čosi, čo ani v detailnom zábere kamery neviem rozlúštiť. „To je naše tajomstvo. Nemôžem prezradiť naše know-how,“ doberá si ma po súťaži. Veronika však strieľa ako madam precíznosť. Každým výstrelom sa posúva v priebežnom poradí vyššie as vyššie. Rastie jej bodový súčet aj náskok pred súperkami. Len skúsená Nemka Nataša Hiltropová ako tak drží krok. V predposlednej rane triafa 10,8. Veronika „len“ 9,5. Náskok sa scvrkol na 0,1 bodu. O zlate rozhodne posledný výstrel. Dráma vrcholí.
Stojím za trénerom v červenom tričku. Ani nedýcham. Akoby som mal sám vystreliť poslednú ranu. Obaja však vieme, že nech zaletí v terče kamkoľvek, Veronika je už teraz víťazom. Patrí k najstabilnejším strelkyniam na svete.
Milan Goleňa si nasadí na tvár masku sfingy. Srdce mu však búši vysoko v krku. Veronika strieľa ako zvyčajne prvá. Má rýchlejší rytmus streľby v súťažiach než súperky. Nemka mieri dlhšie. Dáva 9,9. Veronika však o päť desatín bodu menej. Najvyrovnanejšia a najprecíznejšia strelkyňa na svete má v záverečných dvoch výstreloch „stojky“ priemerné rany. Akokoľvek ste ku zlatu blízko, nevnímajte jeho lesk, pokiaľ ho definitívne nedržíte v rukách. Staré pravidlo s opakovaným poznaním. Na tvári našej reprezentantky sa radosť strieda s náznakom sklamania. Kiežby sa všetkým našim športovcom aspoň raz v živote „podarilo“ meniť striebro za zlato.
O chvíľu tieň nevyužitej šance vyprchá ako lacné šampanské. Mení sa na radosť. Druhá medaila na paralympijských hrách posúva Veroniku Vadovičovú na vrchol úspešnosti slovenských paralympionikov na letných hrách.
Nikto z nás nemá patent na úspech v živote. Ani Veronikina cesta životom na vozíku nie je preletom vesmírnou mliečnou dráhou. No ak hľadáte v živote inšpiráciu ako uspieť, určite je ideálnym príkladom. A nielen preto, že Francúzi by ju nazvali Madam PRÉCISION…
Z Paríža STANISLAV ŠČEPÁN
Foto: ROMAN BENICKÝ
