Pekinské monológy: 3. diel – Radoslav Bielečka, tréner našich parahokejistov
Som nadšený z toho, kam to chlapci dotiahli. Zahrať si na paralympiáde pre nás veľa znamená. Už aj preto, že po predchádzajúcej neúspešnej paralympijskej kvalifikácii vo švédskom Östersunde som musel niektorých hráčov prehovárať, aby s parahokejom nekončili. Podobné úmysly mal aj Peter Štít aj Erik Fojtík. Ale sadli sme si, podebatovali, obaja sa vrátili a dnes aj vďaka ich výkonom sa môžeme tešiť do Pekingu.
Berlínska hrdosť
Na tú berlínsku kvalifikáciu, z ktorej sme sa po prvý raz na paralympiádu predrali, spomínam veľmi rád. Ak mám povedať pravdu, tam som bol na chlapcov asi najviac hrdý. Aj účasť na majstrovstvách sveta A-kategórie je veľká vec, ale paralympiáda je len raz za štyri roky. A práve v Berlíne sme úspešne zavŕšili predchádzajúcu drinu.
Potešil ma aj mediálny záujem, aký o hráčov po návrate z Nemecka bol. Hádam to slovenskému parahokeju tiež pomôže, lebo bez ohľadu na výsledok v Pekingu, si po návrate z Číny budeme musieť sadnúť znovu a urobiť tvrdé rozhodnutie ako ďalej. Ak sa chceme držať aj naďalej medzi elitou, musíme k tomu všetkému pristúpiť oveľa profesionálnejšie ako doteraz.
Navyše je nás stále málo. Ak sa k nám niekto neprihlási cez nábor, tak máme smolu. Inou cestou sa k zdravotne znevýhodneným nevieme dostať. Aj kvôli GDPR, nikto nám nechce dávať kontakty na prípadných budúcich hráčov.
Tvrdá realita
Ale späť k pekinskej paralympiáde. Potešilo by ma už konečné siedme miesto. Keby sme aspoň tých Talianov dokázali zdolať, lebo na vrcholných turnajoch sa nám to veľmi nedarí. Ale budeme bojovať, každý zápas sa začína za stavu 0:0, aj keď realita pri porovnaní našej výkonnosti s tými najlepšími je tvrdá. Všetko od siedmeho miesta vyššie by bol pre mňa krásny bonus.
O to viac kvitujem rozdelenie skupín na základe výkonnosti. Keby sme hrali v áčku s USA, Ruskom či Kanadou, tak nemáme šancu. Rusi nám v príprave bežne dávali sedem či deväť gólov a potom nás už šetrili. Aj preto, že sme vždy boli ochotní robiť im sparingpartnerov, keď nás potrebovali. Usmieval som sa, keď mi doktorka ruského tímu kývala a vravela, že nám vo vzájomnom zápase drží palce. Dobre vedela, ako to dopadne.
V béčku nás čaká postupne Čína, Taliansko a Česko. Sám som zvedavý, ako nám to pôjde. Čína je nevyspytateľná, všetko sú to mladí chalani, ktorí sú posledné tri roky stále spolu. My sme sa stretávali dva razy do týždňa.
Nervy z testov
Len dúfam, že pri tom v Pekingu naozaj budem. Koronu som dostal aj ja. Už je to viac než dva týždne. Mal som ľahký priebeh a cítim sa fajn, ale testy mi neustále vychádzali pozitívne. Tak dúfam, že to všetko dobre dopadne a nebudem vo výprave chýbať. Priznávam, som z toho všetkého na nervy.
Aj preto, že na parahokeji, ktorému sa venujem už osem rokov, mi veľmi záleží. Trénujem aj zdravých, som koučom žilinskej UNIZY, čiže univerzitného tímu, ale tam ma dosť vytáčajú vzťahy s ich rodičmi. Niekedy mi dajú poriadne zabrať.
Tak nám držte v Číne palce. Pokúsime sa po úspechu našich hokejistov na olympiáde zabojovať o čo najlepšie umiestnenie aj my.
Pozn.: Hlavný tréner našej parahokejovej reprezentácie sa narodil v roku 1974 v Žiline. Pri parahokeji je od roku 2014, v minulosti viedol aj prípravku či dorast Žiliny. V civilnom živote je zamestnancom Ministerstva vnútra.
