Paralympijské návraty – 1. časť: Turín 2006
Už 15 zlatými medailami na zimných hrách sa môže chváliť slovenský paralympijský šport. Pred ZPH v Turíne 2006, ktorými necelý mesiac pred štartom pekinského športového sviatku začíname náš miniseriál návratov k predchádzajúcim paralympijským hrám, však Slovensko malo na konte najcennejších kovov ešte nulu. A platilo to aj po návrate, hoci viaceré naše nádeje snívali pred odchodom do Talianska reálne zlaté sny.
Najlepším zasa Dudáš
Bez medaily sme nezostali ani v Turíne, presnejšie na svahoch známeho lyžiarskeho strediska v Sestriere. Tá najligotavejšia však opäť odolala. Atakoval ju nielen zrakovo znevýhodnený košický masér a paraalpský lyžiar Radomír Dudáš s navádzačom Marošom Hudíkom, ale aj Iveta Chlebáková medzi stojacimi lyžiarkami.
Márne. Smoliar Dudáš sa okrem troch štvrtých miest (zjazd, obrovský slalom, slalom) dočkal v superG aspoň striebra. Stačilo mu to na to, aby sa aj tak stal našim najúspešnejším športovcom turínskych Hier.
Iveta Chlebáková si po dvoch bronzoch zo Salt Lake City 2002 pripísala medailu rovnakého lesku aj v Turíne. V zjazde, v ktorom si tak verila. Veľmi chcela vyhrať, no darmo bola v tréningu najrýchlejšia, darmo trénovala dvojfázovo šesť ráz do týždňa. V deň súťaže napadol čerstvý sneh a na ňom bola lepšia nielen Nemka Möllerová ale aj Francúzka Jambaquová.
„Počítala som s lepšími výsledkami,“ priznala v cieli sklamaná Chlebáková. Na sebavedomie mala nárok. Mala formu a rok pred paralympiádou vyhrala aj celkovú klasifikáciu Svetového pohára.
Zlato jej však v Taliansku dopriate nebolo. V ďalších disciplinach Chlebáková, oslabená virózou, dopadla ešte horšie. V superG vypadla, v obrovskom slalome bola štvrtá, v slalome piata. „Ešte ma to neprebolelo. Viem, že som mala na viac,“ smútila Chlebáková aj pár dní po návrate na Slovensko.
Pritom pre v tom čase už 43-ročnú paraalpskú lyžiarku, ktorá prišla o časť ruky počas pílenia dreva u starej mamy v Mlynkách, to neboli žiadne prepadáky.
Chlebáková si zajazdila aj na paralympiáde vo Vancouveri 2010, jej maximom boli dve piate miesta (obrovský slalom, superG). Neskôr sa po vážnom úraze chrbtice pokračovania kariéry vzdala. Dnes je už starou mamou vnučky Malvínky, žije v Harmanci neďaleko Banskej Bystrice. Na svahy ju to vraj stále ťahá. Hoci len rekreačne.
Márne ataky
Turín nám príliš neprial. Šesť štvrtých miest (3 xDudáš, 1xBaláž, Chlebáková, France) a päť piatych priečok (2x Holík, 1x Gajdičiar, Chlebáková, Haraus) boli síce krásne výsledky, no naši vedeli, že medaily neboli ďaleko. Môže za to však aj zlučovanie kategórií a redukovanie disciplín v paraalpskom lyžovaní, ku ktorým došlo tesne pred turínskou paralympiádou.
Vari najviac to nešťastné štvrté miesto škrelo Martina Franceho. S takým vysokým umiestnením pretekára, ktorý jazdí bez palíc, lebo ich nedokáže uchopiť do rúk, nepočítal nikto. No od toho tretieho ho delili len tri stotiny sekundy! Na šľaktrafenie.
Na druhej strane, v Turíne sme ešte mali zastúpenie nielen v biatlone ale aj v behu na lyžiach – v športoch, v ktorých do Pekingu o mesiac nepošleme už ani jedného zástupcu.
Obaja naši zástupcovia patrili na Hrách v Taliansku medzi najlepších. Aj Vladimír Gajdičiar aj Marián Baláž, ktorý po páde hlavou o hranu stola v trinástich oslepol na ľavé oko a v pravom mal len 25-percentnú vizuálnu schopnosť rozlišovať. Medaily z toho neboli, ale piate miesto Gajdičiara v biatlonovom šprinte na 7,5 km a štvrté Baláža v rovnakej disciplíne boli výsledky, ktoré šli do sveta. Gajdičiar však po striebre zo Salt Lake City 2002 v behu na 5 km klasicky určite mal smelšie plány.
Debuty Kraka, Harausa, Franceho i Smaržovej
Pozitívom turínskych hier bol aj debut mladých nádejných slovenských reprezentantov. Práve na svahoch v Sestriere si kvarteto Haraus, Krako, Smaržová a France vyskúšalo atmosféru najväčšieho sviatku zdravotne znevýhodnených športovcov. Prví traja nazbierané skúsenosti neskôr pretavili aj do paralympijských medailí. „Je v nich potenciál, aby to dotiahli poriadne vysoko,“ predpovedal ich vzostup predseda SPV Ján Riapoš.
Bol to zvláštny paradox. Zlatý sen si síce naši v Taliansku nenaplnili, no v medailovom poradí krajín sme sa vyšvihli na dovtedy najvyššie miesto v histórii – na 13. priečku.
Tá trinástka obchádzala našich v tom čase všade – veď v tej chvíli mali Slováci na konte v ére samostatnosti zo zimných paralympiád 13 strieborných a 13 bronzových medailí. „Hádam sa o štyri roky neskôr vo Vancouveri 2010 odrazíme k lepším výsledkom a príde už aj to vytúžené zlato,“ želal si vtedy Ján Riapoš. Netušiac, akým veľkým úspechom nadchádzajúce Hry v Kanade pre Slovensko budú.
Foto: Roman Benický, SPV
ZPH v Turíne v číslach
Počet slovenských športovcov: 26 (vrátane navádzačov)
Medaily: 1 strieborná (Dudáš), 1 bronzová (Chlebáková)
Konečné poradie v medailovej bilancii krajín: 13. miesto
