V boccii nastala pred Parížom výmena stráží u ženskej časti výpravy. V Tokiu nás reprezentovali Kristína Kudláčová a Michaela Balcová, na PH 2024 vycestuje okrem Elišky Jankechovej aj KRISTÍNA VOZÁROVÁ (BC4).
Chuť do ďalších športových zápolení dodali 26 – ročnej Banskobystričanke, ktorá je zamestnaná ako pracovný asistent v jazykovej škole, dve medaily z nedávneho „čelendžra” v Záhrebe – striebro v jednotlivcoch a bronz v pároch BC4 so skúseným matadorom Martinom Strehárskym. Ten bude jej hráčskym partnerom v tejto súťaži aj pri jej paralympijskej premiére vo francúzskej metropole.
Čo pre vás znamenajú tieto dva cenné kovy?
Na podujatí 2024 Zagreb World Boccia Challenger sa mi podarilo prvýkrát získať medailu v zahraničí v súťaži jednotlivcov. Následne sme hrali aj súťaž párov a tam sa nám tiež podarilo získať bronz. Pocity sú neskutočné, už som mala pocit, že to nikdy nepríde a nakoniec stačilo počkať a vytrvať na tejto ceste. Niekoľkokrát som si od šťastia poplakala a tie zimomriavky, keď počujete svoje meno pri vyhlasovaní, to je na nezaplatenie. Podarilo sa to aj vďaka kolegom z reprezentácie, ktorí ma už v jednotlivcoch, ale potom aj v pároch neskutočne podporovali, podobne aj vďaka môjmu úžasnému bratovi, ktorý ma sprevádzal aj na kurte ako tréner a bol pre mňa veľkou oporou. Takže všetkým ďakujem a toto podujatie bude pre mňa veľkým hnacím motorom na mojej ceste k zlepšovaniu výkonov a sebavedomia v tomto športe.
Môžete nám priblížiť svoje zdravotné znevýhodnenie?
Mám svalovú dystrofiu pletencového typu a s týmto ochorením bojujem približne od prvého stupňa na základnej škole. Narodila som sa v podstate ako zdravé dieťa, prežila som celkom aktívne a šťastné detstvo, chodila som aj na gymnastiku, ale postupne mi začalo svalstvo ochabovať a prejavilo sa to aj vo výsledkoch krvi, kde som mala horšie pečeňové testy, v náročnejšej chôdzi do schodov či častejších pádoch. Následne mi bolo moje zdravotné znevýhodnenie potvrdené biopsiou zo svalu v Brne. Na vozík som si musela nakoniec sadnúť pri nástupe na vysokú školu, kde som mala úraz a už som nedokázala udržať stabilitu v stoji. Tak bolo bezpečnejšie pre môj stav sa túlať po vysokoškolských chodbách na vozíku, aby som náhodou niekde nespadla.
Ako ste sa dostali k boccii a prečo práve tento šport?
Na začiatku som sa dostala najskôr vďaka Mirkovi Jamborovi, Alenke Kánovej a Miňovi Kašiakovi v NRC Kováčová k parastolnému tenisu. Tam som dochádzala každý týždeň a veľmi ma tento šport bavil a napĺňal. Ale ako plynie čas, tak aj moja diagnóza postupuje a zhoršuje sa. Ako fanúšička banskobystrického hokejového klubu HC´05 som sa napokon na plošine pre zdravotne znevýhodnených zoznámila s Pavlom Králom a jeho synom Tomášom (reprezentantom Slovenska v skupine BC1). A práve sa boccistom hodila ešte jedna žena do skupiny BC4…
Čo vám osobne dáva šport?
Vďaka športu človek berie oveľa ľahšie všetko, čo mu život prinesie. A ja vďaka tejto šanci, ktorá mi bola poskytnutá, som aktívnejšia než kedykoľvek predtým. Predpokladám, že taký aktívny život by som nemala, ani keby som bola zdravá. Takže určite mi dáva pozitívnejšie mentálne nastavenie, veľa šancí na cestovanie, spoznávanie nových ľudí, vytváranie si nových kamarátstiev. Napokon, akýkoľvek šport pomáha zdravotnému stavu. Ak aj nie k jeho zlepšeniu, tak minimálne pre zastabilizovanie diagnózy, je šport alfou a omegou.
Kde a kedy ste absolvovali prvú medzinárodnú súťaž?
Pre mňa to bolo v roku 2019, keď som s bocciou začala. Na začiatku roka som bola klasifikovaná na národnej úrovni a koncom roka som letela s reprezentáciou do portugalského Póvoa de Varzim, kde ma klasifikovali na medzinárodnej úrovni do skupiny BC4.
Kam najďalej ste sa s bocciou dostali?
Keďže ešte nemám také bohaté skúsenosti ako moji kolegovia z reprezentácie, tak pre mňa najďalej zatiaľ bolo práve spomínané Portugalsko alebo ešte neskutočná príležitosť zúčastniť sa vlani na Majstrovstvách Európy v holandskom Rotterdame.
Kde sa tréningovo pripravujete a kto vám pri tom pomáha?
Najčastejšie je to na strednej škole v mojej rodnej Banskej Bystrici, kde mi vedenie vychádza v ústrety aj s bezbariérovým prístupom. Z kapacitných dôvodov trénujem spolu s oboma Králmi a telocvičňu využívame v čase, keď ju škola nepotrebuje. Snažím sa chodievať 2-3 krát týždenne po 2 hodiny, kde sú mi tiež veľkou oporou okrem rodiny Královej aj moji súrodenci.
S akými športovými cieľmi pocestujete na premiérovú paralympiádu?
Dosiahnuť čo najlepšie výsledky, reprezentovať našu republiku na takom významnom podujatí a vlastne zažiť skutočný športový vrchol, o ktorom sníva každý športovec.
Čo očakávate od týchto hier okrem súťažného výsledku?
Nové kontakty, nové zážitky, nové skúsenosti, priateľstvá. A predovšetkým aj obrovský posun v mojej športovej kariére.
Aký máte najvyšší cieľ vo svojej športovej kariére?
Mojím najvyšším cieľom v športovej kariére je hlavne užívať si každý moment, ktorý sa naskytne. Tak pravdaže nebudeme si klamať, asi každý športovec by chcel získať niekedy na paralympiáde aj medailu. Ale pre mňa už len samotná účasť je niečo mimoriadne, o čom som vždy snívala, ale nikdy neverila, že sa to môže aj reálne stať. Takže ja som vďačná za každý krásny okamih, ktorý sa stal alebo stane v mojej kariére.