„Medaila z Tokia? Jasné, že ju chcem, kto by ju nechcel. Už v Riu som od nej nebol ďaleko. Ak mám však na ňu mám šancu, musím sa popasovať s mojim najväčším súperom. Mojou hlavou“, tvrdí paralukostrelec Marcel PAVLÍK.
„Musím sa koncentrovať po celý čas, na každý jeden šíp. Teraz na Svetovom pohári v Čechách, v Novom Měste nad Metují som to nezvládol, priznávam sa dobrovoľne.
Z kvalifikácie som postupoval ako šiesty najlepší, vďaka čomu som mal v prvých dvoch vyraďovacích kolách voľno, ale vo štvrtok, deň pred zápasom o postup do štvrťfinále, sa mi pokazilo auto. A keďže ja na ňom veľa jazdím, som od neho závislý, tak som ho šiel v piatok ráno dať opraviť. Tam v Čechách. Bol som v tom servise asi dve hodiny, na súťaž prišiel okolo jedenástej, tri hodiny pred začiatkom, ale už som mal hlavu rozbitú. Nevedel som skoncentrovať, nech som skúšal čokoľvek. Aj to tak dopadlo, s Rusom Gatinom to bol dopredu prehratý súboj. A napokon som skončil v celkovom poradí šiesty. Teraz, spätne ma to mrzí, mal som to auto riešiť až po pretekoch, ale už sa to nedá vrátiť späť. Stalo sa. V Tokiu však žiadny problém podobného typu nesmiem pripustiť.
Rád by som v Japonsku zvládol v kvalifikácii 700 bodov, v Novom Měste som postupoval ďalej so 688 bodmi. Ešte predtým sa chystám do poľského mestečka Police, kúsok od Štetína. Na takú malú generálku. Tam sa strieľa systémom hit and miss. Kvalifikácia je bežná, ako všade inde. Potom sa však počíta len desiatka. Za bod. Ak netrafíte do stredu, máte nulu. Je to taká zaujímavá zmena, teším sa.
Inak, ešte pred dvoma rokmi som sa učil aj nejaké japonské slovíčka. Dobré ráno, ďakujem, na zdravie. Aj nejakú vetu som vedel povedať a potom som si to na pretekoch u japonských pretekárov overoval, či mi to ide. Ale prišla korona a všetko som zabudol. A či som už v Japonsku strieľal? Jasné, prstom na mape. O to viac sa tam teším. Mne skutočnosť, že divákov napokon do hľadiska nepustia, až tak neprekáža. Skôr mi bude chýbať kontakt s ostatnými na športovisku. V Riu sme sa s výpravou rozprávali aj na športovisku, hecovali, napríklad s fotografom Romanom Benickým. Pomáhalo mi to. Teraz bude všetko obmedzené na minimum.
Sám som zvedavý, v akej budem forme. Vlani som mal tú najlepšiu, ale keď prišla správa, že sa paralympiáda odkladá, už som sa nevedel tak koncentrovať. Ale dúfam, že to bude OK. A počasie? To ja neriešim. Sú paralukostrelci, ktorí stále hľadajú nejakú výhovorku, ale počasiu sa musíš prispôsobiť ty. Aj keby sa mi oblečenie lepilo na telo, musím si s tým poradiť. Aj s tými testami. Nech mi do nosa tie paličky strkajú, koľko chcú. To sa predsa dá zvládnuť.“