„Bude to už moja siedma paralympiáda. Verím, že zužitkujem skúsenosti, ktoré som za 29 rokov pri profesionálnom športe nazbieral a že pomôžem aj ostatným v tíme. Ja vnímam šport ľudí so zdravotným znevýhodnením ako profesionálny”, tvrdí parastolný tenista Ján RIAPOŠ, zároveň predseda SPV.
„Sám som zvedavý, rok a pol sme nemali medzinárodný turnaj. Ani generálku, kde by som sa mohol poriadne otestovať, ako na tom momentálne som. Len ťažko môžem odhadnúť svoju aktuálnu výkonnosť. No ako štvornásobný zlatý medailista musím mať tie najvyššie ciele. Nepoznám športovca, ktorý by ich nemal. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že budem na turnaji len nasadenou osmičkou. Keďže som od posledných hier v Riu menil drevá, poťahy, išiel som v rebríčku dole. Aj v Tokiu budem hrať s inou raketou. Po prvý raz v histórii som si na forhend nasadil niečo medzi sendvičom a trávou. Hráči, ktorí boli zvyknutí na môj štýl hry, budú asi s mojim poťahom prekvapení. Ale musel som. Zase sa menili loptičky. Tie, ktoré Medzinárodná stolnotenisová federácia schválila aj pre tokijskú paralympiádu, sú o čosi ťažšie a tvrdšie než tie predošlé. My ich voláme orechy. Hráči, ktorí bojovali za stolom s rovnými poťahmi a boli viac technickí, asi budú mať s takýmito loptami problémy. Nie je možné s nimi dosiahnuť také veľké rotácie. Veď uvidíme.
Za stolom budem našim najstarším hráčom. Veď v septembri budem mať už 52 rokov. Len paracyklistka Anka Oroszová je v našej výprave staršia. Vek už cítim, nedá sa zopakovať úspešný model z londýnskej paralympiády, kde som vyhral singlový turnaj aj súťaž družstiev. Rovnako tak už u mňa neplatí, že čím viac trénujem, tým som lepší. S pribúdajúcim vekom strácate na švihu a na rýchlosti, tak ten prirodzený hendikep musím kompenzovať inou prípravou. Regeneráciou, iným prístupom, filozofiou. Tak, aby som si udržal športovú výkonnosť na vrcholnej úrovni čo najdlhšie.
Súperi? Tých sa nebojím. Skôr oni by sa mali báť mňa, veď som na okruhu najdlhšie a mám najviac skúseností. Ani tí diváci mi možno až tak chýbať nebudú. V Riu bol počas súťaží taký hluk, že som nepočul odraz loptičky, čo je pre nás parastolných tenistov dôležité. Mne ticho skôr prospieva. Verím, že diváci nás budú podporovať aspoň na diaľku, z domu.
A ako si spomínam na tých predchádzajúcich šesť paralympiád? Z Atlanty 1996 mi utkvel v hlave veľkolepý otvárací ceremoniál. Prišla vtedy medzi nás aj Aretha Franklinová, stála asi dva metre odo mňa. Športové veci nefungovali dokonale, ale zážitky mám pekné.
V austrálskom Sydney 2000 bola s nami aj kapela Lojzo, vrátane Maroša Kochanského, ktorý už nie je medzi nami. Bol to nádherne zorganizovaný festival, kde nebolo slabé miesto. Odštartoval ho už nežijúci Radko Kaufmann zlatou medailou hneď v prvej disciplíne. Hry sa mi spájajú aj s Katkou Brandoburovou, dušou slovenského paralympizmu. Bývalá atlétka a generálna sekretárka SPV mi pomáhala pripravovať aj Atény 2004. Odmakala si to a potom nás pre onkologické ochorenie navždy opustila.
V Aténach som potom získal svoje prvé singlové zlato. A to mi hrozilo, že nepostúpim zo skupiny. Prehral som najskôr s Nemcom Ottom Vilsmaierom a v zápase s Brazílčanom Espindolom mi rozhodkyňa bez vysvetlenia zobrala dva body. Súper mal mečbal, no odolal som, vybojoval výhru a potom ma už nikto nezastavil. Pomohol mi aj výdatný spánok, spal som prvé dni veľa a dnes už nebohý vedúci výpravy Juraj Štefák ma chodil na izbu kontrolovať, či žijem. To zlato bola veľmi silná eufória. Navyše som ho získal pred očami Zuzky Kaufmanovej, ktorá tam prišla za nami. Rok po tom, čo Radko (Kaufman) zomrel.
V Pekingu som mal veľké očakávania, no prišli veľké zdravotné problémy. Dostal som infekciu, bojoval s horúčkami. Až keď zabrali antibiotiká, tak som sa dostal do hernej pohody a vyhrali sme aspoň súťaž družstiev.
V Londýne 2012 som cítil nadpozemskú energiu. Prvé dni som len spočiatku spal na izbe a dobíjal sa. Dokonca sa na mňa po dvoch dňoch prišli pozrieť, či ešte žijem. No potom som zažil svoje top momenty. Vyhral som všetko a po konci sa ma prišiel šéf kórejských paralympionikov pýtať, ako je možné, že stíham popri tom robiť aj šéfa SPV a poraziť ich najlepšieho profesionála. Ale to všetko bolo tou duševnou pohodou, ktorú som vtedy cítil. Boli to časy, keď som chodieval do kostola k Františkánom do Hlohovca. A hoci som bol po singloch už unavený, pridali sme zlato aj v družstvách. Bol to vrchol mojej športovej kariéry.
Zato Rio o štyri roky neskôr bolo komplikované a zložité. A dostali sme tam facku. Po prvý raz sa slovenský parastolný tenis vrátil domov bez medaily. Dnes by tie štvrté miesta, ktoré sme dosiahli, znamenali bronz, lebo v Tokiu sa o tretiu priečku už bojovať nebude, ale s tým už nič nenarobím. Boli to jedny z najslabšie pripravených hier, tam to naozaj poriadne nefungovalo.
Verím, že v Tokiu to bude iné a ani kovid do priebehu hier nijako výrazne nezasiahne. A že sa všetci vrátime domov zdraví a aj úspešní.”