Tri európske striebra reprezentačného trénera paraatlétov Vladimíra Bezdíčka nadchli. Verí, že naše esá ukážu, čo vedia aj na hrách v Tokiu.
Rovnako ako pred tromi rokmi z Berlína, aj z európskeho šampionátu z poľskej Bydgoszczi sa slovenská paraatletická výprava vracala s tromi cennými kovmi. Kým v Nemecku sme vybojovali dve striebra (Hutka, Kuřeja) a jeden bronz (Matušík), tentoraz sa naši na severe Poľska zaslúžili o tri druhé miesta. Strieborné medaily zavesili na krk Banskobystričanovi Mariánovi Kuřejovi (hod kuželkou), ku ktorému sa tentoraz pridali v disku Novozámčan Dušan Laczkó a v hode oštepom Prešovčan Ladislav Čuchran. Po návrate sme sa o stave našej paraatletiky pozhovárali s reprezentačným trénerom VLADIMÍROM BEZDÍČKOM.
Sú tri striebra viac ako ste pred odchodom do Poľska čakali?
Veril som viacerým našim, že nesklamú. Také prenikavé výsledky som však nečakal. Kuřeja si v hode kuželkou drží dobrú výkonnosť, hoci konkurencia je čoraz ťažšia. Hodil 31,19 metra a prehral len so srbským svetovým rekordérom Željkom Dimitrijevičom (34,71 m). Dušan Laczko začal hádzať diskom len vlani a z 29 metrov, ktoré dosahoval vtedy, sa dokázal zlepšiť až na 39,82 metra. To je vynikajúci výkon. Porazil ho len majster Európy Grék Tzounis. Dušanovi, ktorého v Zámkoch trénuje Ján Bötcher, patrí vo svetových tabuľkách aktuálne piate mieste, čo je pred paralympiádou v Tokiu veľmi dobrá východisková pozícia. Kvalifikačný limit do Japonska hodil už začiatkom roka v Pule. Aj Čuchran sa za tri roky, odkedy sa venuje tomuto športu, dokázal zlepšiť. Až vlani začal hádzať v oštepe okolo 26 metrov, teraz skončil druhý výkonom 28,89, čo je jeho nový osobný rekord. Príjemné prekvapenie.
Dá sa teda konštatovať, že ste s výkonom našich reprezentantov spokojný?
Určite, lebo naši v Poľsku dosahovali osobné maximá, čo je najlepší dôkaz toho, že príprava bola dobrá a mala zmysel. To je tá najlepšia devíza.
Ako sa vám pozdávala atmosféra šampionátu?
Bez divákov to bolo zvláštne, bez atmosféry. Z hľadiska výkonov to však bol fantastický šampionát, na ktorom padlo 12 svetových a 40 európskych rekordov. A k tomu 99 rekordov šampionátu, čo je úžasné číslo. Niektoré výkony vzbudzujú rešpekt aj v porovnaní so zdravými. Výkon Nemca Markusa Rehma v skoku do diaľky 8,62 m – aj keď pripustíme, že skáče s protézou – je neuveriteľný.
Pred piatimi rokmi v Riu nás v paraatletike reprezentovali Adrián Matušík a Marián Kuřeja. Koľko zástupcov budeme mať o dva mesiace v Tokiu?
Dve miesta máme isté už dávnejšie. Práve vďaka Kuřejovi s Matušíkom, ktorí ich vybojovali pred dvoma rokmi v Dubaji. No pevne verím, že naša účasť bude dvojnásobná.
Kto by sa mal pridať?
Práve Lazckó a Čuchran. Pre obidvoch žiadame bipartitnú kartu. Verím, že to vyjde, pretože obaja sú vo svojich disciplínach vo svetovom renkingu v päťke najlepších.
Nemali by to mať v takýchto prípadoch už dopredu isté?
V Riu 2016 síce štartovalo v každej disciplíne 10 paraatlétov, no tentoraz sa znižovali počty štartujúcich. Naši by mohli byť teoreticky na rozhraní. Kým to nebude napísané na papieri, nechcem nič predbiehať. Na základe dosiahnutých výkonov však na PH určite patria.
Nemala by už byť tokijská nominácia známa?
Mala, pôvodný termín bol do polovičky mája. Kompetentní však asi čakali aj na výsledky ME. Do konca tohto týždňa, nanajvýš v priebehu nasledujúceho by malo byť všetko jasné. Už bombardujeme IPC, nech to čím skôr zverejní. Veď treba nachystať aj logistiku.
Majú naši najlepší šancu aj na medailu v Tokiu?
„Kuřeja bude obhajovať bronz z Ria a Laczkó s Čuchranom sa lepšia na každých pretekoch. Do šiesteho miesta by v prípade, ak budú štartovať, mali skončiť určite. Ale verím, že v ich silách je aj lepší výsledok.
Ako bude vyzerať záverečná príprava?
Zatiaľ sa bude každý pripravovať doma individuálne. Pod vedením osobných trénerov. A na záver sa chystáme do šamorínskej bubliny.
Ste skúseným a uznávaným atletickým trénerom. Máte za sebou olympiády v Aténach 2004, Pekingu 2008, Londýne 2012 aj v Riu 2016. Čo vás presvedčilo, aby ste prijali ponuku viesť našich paraatlétov?
Ako šéftréner slovenskej atletiky som už skončil. Predsa len, už mám pokročilejší vek. Keď však prišla ponuka pomôcť paraatlétom, prijal som ju. Chcem splatiť dlh tým, ktorí nemôžu plnohodnotne trénovať a majú problém začleniť sa do normálneho života. Aj preto trénujem napríklad diaľkara Benjamína Erbana. Napĺňa ma, keď vidím, ako títo ľudia rastú.
Pod vašu kompetenciu spadá aj paratriatlon, v ktorom je našim želiezkom v ohni Levičanka Eva Kumová. Ako vidíte jej šance súťažiť v Tokiu?
Eva, ktorá trpí roztrúsenou sklerózou, nemá takú výkonnosť, aby mohla byť nominovaná priamo. Požiadali sme preto o bipartitnú kartu aj pre ňu. Triatlonová únia však ešte stále nevydala zoznam pretekárov, ktorí by sa mohli nominovať. Šanca tu je, ale je podľa mňa nižšia.
Tešíte sa na hry do Tokia?
Teším. Napriek všetkým protikovidovým opatreniam a obmedzeniam. Športovci aj v paraatletike totiž už predvádzajú neskutočné veci. Je mi už dnes jasné, že úroveň paralympiády bude vysoká. A ako dobrú vec vnímam aj skutočnosť, že sa predsa len konať bude. Je dobre, že sa reťaz podujatí nepretrhne. Že zatiaľ jediným dôvodom, pre ktoré sa nesúťažilo vôbec, zostáva vojna.