Ružomberský stolnotenisový rozhodca nebude chýbať ani v Tokiu. Rád by pískal finále a rád by si poplakal pri slovenskej hymne.
Už na svoju piatu paralympiádu, tretiu v úlohe rozhodcu, sa chystá Marián BYSTRIČAN. Šesťdesiatpäťročný stolnotenisový rozhodca z Ružomberka už okúsil atmosféru hier v Sydney, v Aténach, Pekingu aj v Londýne a nebude chýbať ani tentoraz v japonskom Tokiu. V meste, kde už v minulosti rozhodoval. „Ešteže som v minulosti absolvoval podrobnú prehliadku tohto veľkomesta. Tentoraz, pre prísne opatrenia, z neho neuvidím nič. Len halu a hotel. No teším sa aspoň na obmedzené stretnutia so športovcami a funkcionármi celého sveta. A budem dúfať, že sa dočkám nominácie na niektoré finále. To je pre rozhodcu najväčšie vyznamenanie,“ konštatuje Bystričan.
Funkcionár, hráč aj prezident
So záujmom bude sledovať aj výkony našich parastolných tenistov. „Prajem im, aby nadviazali na predošlé úspechy. Určite majú potenciál nejakú medailu získať,“ myslí si náš arbiter, ktorý v minulosti stolný tenis aktívne hrával a neskôr v tomto športe robil dlhé roky funkcionára či prezidenta ružomberského klubu.
S rozhodovaním začínal vo futbale, ktorý ako mládežník tiež hrával. „Priviedol ma k nemu bývalý úspešný ligový rozhodca Stanislav Bomba. Za pár rokov som bol už kandidát pre ligové súťaže. V tom čase, keďže som aktívne hrával aj stolný tenis za vtedajší BZVIL Ružomberok, však prišla ponuka viesť tento klub. Prijal som, no rozhodovanie mi začalo chýbať. A tak som v ňom pokračoval v stolnom tenise,“ spomína Bystričan, ktorý je športu verný dodnes a často o ňom aj píše.
Rozhodoval Ma Longovi aj Waldnerovi
Postupne si zvyšoval kvalifikácie, od tej najnižšej až po modrý odznak (Blue Badge), ktorý je dnes najvyššou kvalifikáciou stolnotenisového rozhodcu. Aj vďaka nemu už rozhodoval takým esám tohto športu ako päťnásobný olympijský víťaz Číňan Ma Long, Švéd Jan Owe Waldner, Nemec Timo Boll či Bielorus Vladimir Samsonov.
„Veľmi ma teší aj to, že som sa mohol podieľať na úspechoch našich parastolných tenistov. Keď som robil predsedu športovo-technickej komisie pre parastolný tenis, patrilo Slovensko medzi najúspešnejšie krajiny sveta. Mali sme viacero paralympijských šampiónov ako Alena Kánová, Ladislav Gáspár, Ján Riapoš, Rastislav Revúcky a ďalších. Bolo to naozaj krásne obdobie.“
Diváci mu budú chýbať
Byť súčasťou otváracieho či záverečného ceremoniálu pred stotisícovým davom v hľadisku pod vlajkou Slovenska bola pre Bystričana vždy veľmi emotívna záležitosť. „Mal som slzy v očiach. Kto to nezažil, len veľmi ťažko mu to vysvetlíte,“ vraví Marián a sníva, že si v Tokiu poplače opäť. „Pri vztyčovaní slovenskej vlajky za tónov našej hymny,“ želá si.
Na búrlivú atmosféru na japonských športoviskách však môže zabudnúť. „Je mi z toho smutno. Športovci potrebujú divákov. Verím, že ich absencia v hľadiskách výkony paralympionikov veľmi neovplyvní.“
Bystričan dúfa, že bude znovu len „okrasou“ prostredia, kde sa bude o medaily súťažiť. Tak sa totiž podľa neho pozná dobrý rozhodca. Keď nemusí príliš zasahovať do hry. A čo je na práci arbitra podľa neho najťažšie? „Stopercentne sa sústrediť a správne posúdiť servis podávajúceho hráča,“ tvrdí.
Z Bystričana je dnes síce už dôchodca, no život bez športu si stále nevie predstaviť. „Snažím sa pomáhať najmä svojmu klubu, no aj ostatným, pre koho budú ešte moje skúsenosti prospešné,“ uzatvára.
