Pri príležitosti dnešného Medzinárodného dňa osôb so zdravotným znevýhodnením (International Day of Persons with Disabilities) sa niekoľko osobností paralympijského športu podelilo o svoje príbehy s oficiálnou stránkou medzinárodného hnutia paralympic.org.
Veronica Plebani, ktorá reprezentuje Taliansko v paratriatlone, parakanoe a parasnoubordingu konštatuje, že práve šport telesne znevýhodnených jej pomohol získať sebavedomie po tom, čo v 15 rokoch dostala meningitídu. “Bolo ťažké zvládnuť takú veľkú premenu v mojom živote ako tínedžera. Najťažšie na začiatku bolo vidieť sa v takom premenenom tele a spoznať, ako s tým žiť, znovu sa naučiť veľa vecí, s ktorými som bojovala.Keď som vstúpila do športu, pochopila som, že moje telo stále dokáže úžasné veci”. Mimo športu pózovala na obálke časopisu Vogue či napísala román v čase, keď sa zotavovala v nemocnici. Na sociálnych sieťach zdôrazňuje, že je dôležité byť pozitívny a sebavedomý. “Prajem všetkým dievčatám, ktoré bojujú so svojím telom, aby našli miesto, kde sa môžu dozvedieť veľa o sebe a o tom, čo sa im páči“, dodáva.
Päťnásobný paralympijský šampión v skoku do diaľky Markus Rehm vyrastal s vášňou pre šport. Ale keď prišiel o pravú nohu pri nehode pri wakeboardingu, myslel si, že stratil identitu. “Šport telesných znevýhodnených mi ju vrátil. A myslím si, že je to pre mňa veľká motivácia skákať ďalej a ďalej a ešte ďalej ako možno niektorí dnešní olympijskí športovci, pretože nie som postihnutý človek, ale športovec”, zdôrazňuje tento Nemec.
Ugandská paraplavkyňa Husnah Kukundakwe bola predtým hanblivá a rozpačitá. Narodila sa bez pravého predlaktia, skrývala svoju chýbajúcu končatinu pod dlhými rukávmi. Už ich však nepotrebuje. „Keď som sa dostala k plávaniu, k športu, pri ktorom sa musíte vyzliecť, začala som sa cítiť pohodlnejšie sama so sebou aj s ľuďmi, ktorí na mňa pozerajú. Bolo mi to zrazu jedno a rozhodla som sa sústrediť viac na seba.” V Tokiu 2020 bola so 14 rokmi najmladšou športovkyňou na hrách, nedávno si to zopakovala v Paríži. “Rada ukazujem ľuďom, že som iná. Jednoducho milujem byť vo svojej koži bez strachu z diskriminácie“, dodáva.
Robyn Love je 34 – ročná Škótka, ktorá reprezentuje Veľkú Britániu v basketbale na vozíku. Okamihom, ktorú ju k tomu naštartoval, boli PH 2012 v Londýne. “Šport ma urobil hrdou na to, že som zdravotne znevýhodnená. Je to skvelý spôsob, ako vytvárať pozitívne skúsenosti s ľuďmi podobného osudu“, hovorí. V auguste si zahrala aj pod Eiffelovkou a dodáva: “Myslím si, že paralympijské hnutie je o rozmanitosti a inklúzii. Som vďačná, že sa môžem toho zúčastniť“.
Parataekwondista Elliott Loonstra (na snímke) bol jediným športovcom, ktorý reprezentoval Arubu na paralympijských hrách v Paríži 2024, a teda zároveň aj vlajkonosičom na otváracom ceremoniáli. So svojimi krikľavými modrými vlasmi a slnečnými okuliarmi v tvare srdca sa prechádzal po Champ Elysées a pútal pozornosť. “Niekedy je to veľký tlak, pretože mám pocit, že mám na chrbte 120 000 alebo 130 000 ľudí a ja som ten, kto ich musí v tomto športe reprezentovať. Ale zároveň je to veľká česť, najmä to, že som tu jediný. Ja som ten, kto drží tú vlajku hore. Ja som ten, kto hovorí: ‘Vieš čo? Možno sme malí, ale Aruba je stále tu. Stále sme zastúpení na jednom z najväčších športových podujatí na planéte. Je to úžasný pocit.” Aj keď v Paríži nezískal medailu, vkladá veľké nádeje do LA 2028 a do ďalšej histórie svojej krajiny.
