História medzinárodného paralympizmu
Začiatky vzniku paralympijského športu siahajú do Anglicka na konci druhej svetovej vojny. V roku 1944 britská vláda vytvorila liečebno-rehabilitačné centrum pre vojenských veteránov, ktoré bolo zamerané na vozičkárov s poranením chrbtice a miechy. Vedením centra, umiestneného v nemocnici v Stoke – Mandeville, bol poverený, Ludwig Guttmann (1899 -1980), nemecký neurochirurg židovského pôvodu, ktorý po emigrácii od roku 1939 žil a pracoval v Oxforde. Dr. Guttmann bol presvedčený, že práve rehabilitačný šport predstavuje najrýchlejšiu možnosť pomoci pre ľudí s týmito poškodeniami pri ich návrate do bežného života. Postupne vypracoval metódy športovej rehabilitácie a následne aj schému športových súťaží.
Dňa 29. júla 1948, v deň slávnostného otvorenia XIV. OH v Londýne, 16 pacienti z viacerých rehabilitačných stredísk súťažili v areáli lukostreleckého centra na I. stoke-mandevillských hrách. V ich ďalšej edícii o dva roky neskôr už štartovalo 60 pretekárov zo 14 družstiev. O ďalšie dva roky už súťaže vďaka účasti pretekárov z Holandska získali punc medzinárodných. V tom istom roku vznikol aj Medzinárodný výbor stoke-mandevillských hier.
Dr. Guttmann napokon úspešne presadil svoju víziu a v roku 1960 sa uskutočnili v Ríme I. paralympijské hry. O rok neskôr stál pri založení Britskej asociácie telesne postihnutých športovcov. Zvíťazil aj s koncepciou zimných paralympijských hier, ktoré sa po prvýkrát konali vo švédskom Örnsköldsviku v roku 1976.
V roku 1964 bola založená Medzinárodná organizácia telesne postihnutých športovcov (ISOD), od roku 1982 pôsobil Medzinárodný koordinačný výbor pre postihnutých športovcov vo svete (ICC) ako koordinačný športový orgán pre všetky druhy postihnutia. Medzinárodný paralympijský výbor (IPC), riadiaci orgán paralympijského hnutia, bol ako medzinárodná nezisková organizácia založený 22. júla 1989 v nemeckom Düsseldorfe. Jeho prvým prezidentom bol Kanaďan Robert Steadward, v roku 2001 ho vystriedal Sir Philip Craven. Od septembra 2017 je prezidentom Medzinárodného paralympijského výboru je Brazílčan Andrew Parsons.
Paralympijský šport na Slovensku
Za míľnik paralympijského športu na Slovensku sa považuje rok 1993, keď rozdelením ČSFR vznikla samostatná Slovenská republika a následne aj samostatné športové federácie. V septembri 1993 bolo Slovensko prijaté za riadneho člena Medzinárodného paralympijského výboru (IPC). Keďže v tom čase ešte neexistoval Slovenský paralympijský výbor (SPV), našu krajinu v ňom zastupoval Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ).
SLOVENSKÝ PARALYMPIJSKÝ VÝBOR vznikol v januári 1995 z iniciatívy štyroch zväzov zastupujúcich telesne, zrakovo, mentálne a sluchovo postihnutých športovcov a do IPC bol prijatý 3. júna 1995. Na Slovensku sa športovci so zdravotným znevýhodnením rôzneho druhu venujú z letných paralympijských športov paraatletike, boccii, paracyklistike, paralukostreľbe, paradrezúre, paraplávaniu, parastolnému tenisu, parastreľbe, paravolejbalu, goalballu, tenisu na vozíku, paraveslovaniu, paratriatlonu, parataekwondo a paratlaku na lavičke. Zo zimných športov sú to paraalpské lyžovanie, paraseverské lyžovanie a biatlon, parahokej, parasnoubord a curling na vozíku.
Prvou predsedníčkou SPV sa stala Helena Hanková, ktorá vo funkcii zotrvala do roku 2000. V období 2000 – 2002 bol predsedom Pavol Straka, 2002 – 2003 Karol Mihok a od roku 2003 až do súčasnosti je najvyšším predstaviteľom SPV Ján Riapoš.
Počas 25 rokov sa slovenskí paralympionici zúčastnili na 13 PH a ZPH, na ktorých vybojovali úctyhodných 114 medailí, z toho 34 zlatých! Ďalšie stovky vzácnych kovov by sa dali napočítať zo svetových a európskych šampionátov a iných významných podujatí. Ale nielen tieto úspechy potvrdzujú opodstatnenosť existencie SPV, ktorého význam pre Slovensko stojí na troch pilieroch: športovom, sociálnom a motivačnom.
Ako sa to začalo u nás
V roku 1961 bola rozhodnutím ÚV ČSTV založená komisia pre telesne postihnutých športovcov. Jej úlohou bolo zakladať oddiely telesne postihnutých pri telovýchovných jednotách a organizovať ich činnosť. V Česku sa šport postihnutých formoval skôr ako na Slovensku a kluby pôsobili už vo viacerých mestách.
U nás sa ľudia dali do pohybu až o osem rokov neskôr. Dňa 28. februára 1969 sa na Základnej deväťročnej škole pre slabozraké deti na Svrčej ulici v bratislavskej Karlovej Vsi stretlo pár nadšencov na zakladajúcej schôdzi klubu telesne postihnutých športovcov. Ako spomína jedna zo zakladateliek Anna Maršíková (ďalšími boli Adamová, Roštek, Pavlík, Šedík, Uhrínová, Gálová, Novotný, Nahajová), v tom čase boli vlastne ešte iba deťmi tesne po skončení základnej školy. „Boli sme odchovancami Ústavu pre telesne chybných na Patrónke, kde v nás vypestovali veľmi dobrý vzťah k športu. A v tom čase ešte na Slovensku neexistoval klub, ktorý by združoval telesne postihnutých športovcov.“ Keďže nadšenie im nechýbalo, o krátky čas vycestovali do Prahy, aby sa inšpirovali a niečo sa naučili.
Členovia novovznikajúceho klubu však potrebovali pre svoje aktivity priestor. A našli ho práve v škole pre slabozraké deti v Karlovej Vsi. Stretávali sa dvakrát týždenne v miestnej telocvični, ktorú im prenajali bezplatne, výstroj nakúpili vďaka pomoci Zväzu invalidov. Ako prvý sa ujal volejbal, ktorý sa učili úplne od začiatku – od pravidiel cez tréningovú metodiku až po samotnú zápasovú prax. Popri volejbale sa začali venovať aj ďalším pohybovým aktivitám. „Šport nám pomáhal prekonávať naše hendikepy,“ spomína A. Maršíková.
Keďže v tom čase nemohol klub existovať samostatne, vstúpili do štruktúr TJ Vinohrady BSP Bratislava. Táto telovýchovná jednota im síce vopred stanovila podmienku, že im nebude poskytovať žiadne peniaze ani iné výhody, ale aspoň im pomohla naplniť podmienku začlenenia do systému socialistickej telovýchovy. Oficiálny názov znel Prvá telovýchovná jednota telesne postihnutých športovcov. Už dva mesiace po vzniku klubu sa zúčastnili na Celoštátnom prebore vo volejbale telesne postihnutých v Prahe a na III. majstrovstvách republiky v stolnom tenise v Hradci Králové. V septembri nasledoval štart v Ostrave na IV. majstrovstvách ČSSR v ľahkej atletike a v októbri v Pardubiciach na celoštátnych pretekoch v plávaní. V tom čase iba túžobne očakávali dostavanie bazéna v ústave na Mokrohájskej v Bratislave…
V roku 1970 klub vystupoval už pod názvom TJ Mladosť a mal už dva oddiely. Prvý trénoval na Mokrohájskej, druhý mal stredisko na Družicovej ulici. V roku 1971 sa 27 športovcov dostalo pod krídla horolezeckého oddielu TJ IAMES Bratislava a vydržali tam takmer 26 rokov. Dobré časy nastali najmä pre volejbalistov, ale venovali sa naďalej aj stolnému tenisu, plávaniu a atletike. Na športoviskách sa objavili aj prví vozičkári, čo bolo dovtedy ťažko predstaviteľné. V tom istom roku sa 27. marca za pomoci IAMES-u v škole na Jelačičovej ulici v Bratislave odohral prvý ročník volejbalového turnaja o Putovný pohár, neskôr premenovaný na Dunajský pohár, ktorý sa odvtedy hrával v hlavnom meste Slovenska dlhé desaťročia.
Po súťažiach s českými športovcami v rámci vtedajšej ČSSR nadviazali medzitým v klube aj medzinárodné kontakty. Zavítali napríklad na medzinárodné športové hry do maďarského Gödölö či švédskeho Štokholmu (Solna Spelen). Trojstretnutie miest Bratislava – Štokholm – Budapešť zasa organizovala v auguste 1972 slovenská metropola. V auguste 1973 videla Bratislava aj I. celoslovenské hry paraplegikov. Volejbalisti sa medzičasom dostali do reprezentácie a vo výbere, ktorý získal v roku 1973 v rakúskom Linzi titul majstrov sveta, boli aj Maršík, Trtík a Maněna.
V júni 1974 už organizovali v Bratislave po prvýkrát majstrovstvá ČSSR paraplegikov. V Ústave sociálnej starostlivosti na Mokrohájskej ulici súťažilo 45 športovcov v hode oštepom na cieľ, trojboji (vrh guľou, hod diskom, hod oštepom), jazde na vozíku, slalome na vozíku, stolnom tenise, plávaní a vzpieraní. Bronzovou medailovou v hode oštepom tu bodoval Štefan Bogdan, ktorý o 18 rokov neskôr vybojoval na PH v Barcelone bronz! Klub mal členov nielen z Bratislavy, ale z celého Slovenska. Postupne vznikali kluby aj inde, napríklad v Košiciach sa hendikepovaní športovci začlenili do TJ Slávia Univerzita Košice.
✻ ✻ ✻
Rozvoj športu vozičkárov na Slovensku je spojený aj s menom MUDr. Danice Studenej, ktorá sa myšlienkou organizácie ich športových podujatí začala vážne zaoberať v polovici 80. rokov minulého storočia potom, ako nastúpila na miesto primárky rehabilitačného oddelenia na poliklinike v Petržalke. „K tejto aktivite ma inšpirovali najmä návštevy športových stretnutí vozičkárov v pražskej obore Hvězda. Každoročné stretnutia tu organizovali moji českí priatelia – samotní vozičkári, ale aj fyzioterapeuti, lekári a rodinní príslušníci,“ spomína.
Postupne sa jej, najmä vďaka ústretovému postoju a pomoci vtedajšieho sekretára Slovenského zväzu telesne postihnutých Milana Ručkaya, podarilo zorganizovať prvé celoslovenské športové stretnutie vozičkárov v petržalskom sade Janka Kráľa v máji 1988. Na tomto prvom stretnutí nešlo podľa jej slov o vrcholový šport, skôr o stretnutie vozičkárov z celého Slovenska a naštartovanie tradície stretávať sa každý rok.
V rokoch 1988 a 1989 sa súťažilo v štyroch disciplínach – 4 000 m paraplegici (prvým víťazom bol Ján Mihál), 4 000 m paraplegičky (víťazka v oboch ročníkoch Zita Žiaková), 2 000 m kvadruplegici a spoločný slalom, ktorého prvý ročník tiež vyhrala Zita Žiaková. V roku 1990 pribudli preteky v behu zdravých na 2 000 m (všetky kategórie dokopy) a 10 000 m na formulkách pre výkonných vozičkárov. Neskôr pridali ešte integrovaný beh na 10 000 m pre zdravotne postihnutých aj nepostihnutých, ktorý vyhral v roku 1995 Anton Sluka (o rok neskôr v Atlante získal zlato v maratóne). Počas ďalších rokov sa v klasických pretekoch na 4 000 m zaskvela okrem Z. Žiakovej aj Anna Oroszová, v pretekoch formuliek na 10 000 m Daniel Kukľa.
V roku 1993 sa na tenisových dvorcoch Slovana Bratislava uskutočnil prvý medzinárodný turnaj v tenise vozičkárov na Slovensku. O dva roky neskôr bol v priestoroch telocvične vtedajšieho Ústavu pre telesne postihnuté deti a mládež na Mokrohájskej ulici uvedený ďalší vozičkársky šport – boccia. V roku 1996 sa už uskutočnil napriek – problémom s loptičkami – aj prvý medzinárodný turnaj v tomto športe na území Slovenska. Boccia napokon úspešne zapustila korene najmä vďaka entuziazmu manželov Gabkovcov…
✻ ✻ ✻
V pionierskych rokoch zimných paralympijských športov na území Slovenska rezonujú dve mená. Prvým bol zrakovo postihnutý Jozef Búroš, ktorý sa zúčastnil v roku 1976 na prvých zimných paralympijských hrách, kde štartoval v behu na 10 a 15 km. Druhým je Handlovčan Peter Matiaško, ktorý po úraze v bani prišiel vo februári 1979 o časť pravej nohy od kolena. Pred úrazom bol trénerom mládeže v stredisku na Remate, po úraze začal už v decembri lyžovať na protéze. V roku 1981 vycestoval na majstrovstvá ČSSR do Tanvaldu, kde videl prvýkrát lyžovanie na jednej nohe a po návrate domov sa s pomocou stabilizátora vydal tiež touto cestou. Podarilo sa mu vybojovať miestenku na II. majstrovstvá sveta v lyžovaní postihnutých v roku 1982 vo švajčiarskom Les Moses. Spolu s ním tu štartoval aj spomínaný Jozef Búroš. V roku 1984 už bol Peter Matiaško jediným slovenským zástupcom na ZPH v Innsbrucku. O štyri roky neskôr, opäť v rakúskom Innsbrucku, sa k nemu pridali Karol Mihok a Róbert Ďurčan. Na poslednej zimnej paralympiáde v spoločných farbách bývalého Československa v roku 1992 v Tignes/Albertville sa slovenská ekipa už poriadne rozšírila a vďaka Marcele Mišunovej sme sa dočkali aj prvých medailí.
