Jedným zo slovenských para športov, ktoré potichu napredujú, je aj paralezenie. Pozornosť si zaslúži najmä z dvoch dôvodov: dostal sa do programu nasledujúcich PH Los Angeles 2028 a Trnavčan Andrej Haršány je držiteľom bronzovej medaily z vlaňajších MS.
Tie sa konali vo švajčiarskom Berne v lete minulého roku a slovenský reprezentant tu dosiahol zatiaľ svoj najväčší úspech. Už rok predtým si priviezol striebro zo Svetového pohára (SP) vo Villars (tiež Švajčiarsko). A stal sa prvým slovenským paralezcom, ktorý sa presadil v silnej medzinárodnej konkurencii. Tretie miesto na MS mu zároveň vynieslo aj nomináciu na paralympijského Športovca roka 2023, kde sa v ankete napokon umiestnil na 8. mieste.
Súťaž lezcov so zdravotným znevýhodnením organizuje Medzinárodná federácia športového lezenia (IFSC) od roku 2011 ako samostatnú súčasť svetovej súťaže v lezení. Športovci sú rozdelení do troch hlavných kategórií – zrakovo znevýhodnení, s amputovanými končatinami a s iným postihnutím, kam je zaradený aj Haršány. Zároveň každá z týchto kategórií má tri podkategórie.
Lezenie ako športová disciplína dostala nový vietor do plachiet po tom, ako bola zaradená medzi olympijské športy. Na túto vlnu vzápätí nasadla aj jeho para verzia pre zdravotne znevýhodnených športovcov – paralezenie (v angličtine paraclimbing), ktoré bolo o osem rokov neskôr tiež pridané do programu PH.
Andrej (ročník 1984) začal so súťažným lezením na tejto úrovni len pred pár rokmi, a to na MS 2019 vo francúzskom Briancone, kde skončil jedenásty. Už na prvej súťaži reprezentoval Slovensko ako prvý a jediný, a dlho sa na tom nič nezmenilo. Až teraz. „Momentálne sme už piati. Všetci boli zaklasifikovaní na Svetovom pohári v Innsbrucku, ale každý sme v inej kategórii“, povedal športovec, ktorý dlho čakal na súputníkov v tomto zaujímavom športe.
Rodák z Trnavy, neďaleko ktorej aj v súčasnosti žije, sa mu venuje od 13 rokov. Ešte ako chlapec absolvoval operáciu bedrového kĺbu a má v ňom výrazne obmedzenú hybnosť. Odroku 2015 má po úraze aj trvalé následky zápästia. Napriek tomu ho stále lákajú výšky a túžba zdolávať ich. Trénovať chodí do Bratislavy, najčastejšie na najväčšiu lezeckú stenu v hlavnom meste, K2 pri Ikei. Aktuálne nemá vlastného trénera, pomáhať a istiť ho chodí 13-ročný syn, jeden z jeho troch potomkov. „Pre toho druhého je to vždy dosť veľká strata času strážiť niekoho pri lezení. Tréner dá rozpis, čo treba odtrénovať a my sa potom vieme tomu venovať individuálne s niekým, kto nám pomáha“, približuje tréningový proces. Reprezentačným trénerom slovenských paralezcov je Igor Kollár.
Preteky fungujú tak, že každý druhý rok sú MS a každý rok tri podujatia SP. V tomto roku sa mu medaila neušla, ale verí, že v roku 2025 sa vráti na medailové pódium. Ideálne v septembri na MS v kórejskom Soule, lebo potrebuje zbierať body pre účasť na paralympiáde. „Ale ako to ešte presne bude, nevieme. Majú byť len štyri medailové súťaže pre deväť kategórii, ale je to v štádiu riešenia“, vysvetľuje.
Paralezenie je špecifické v tom, že všetky súťaže sú sústredené do krátkeho letného obdobia. Zvyšok roka sa športovci venujú tréningom. Samotná súťaž pozostáva z dvoch častí. „Prvý deň sa lezú dve kvalifikačné cesty. Prvá býva ľahšia a druhá ťažšia. A podľa získaných bodov, ktoré sa udeľujú za dosiahnuté chyty, sa následne zostavuje poradie pre finále. Finálová cesta sa lezie štýlom „on-sight“, čo znamená, že nemôžete vidieť iných pretekárov ako lezú cestu pred vami a na jej naštudovanie má športovec iba šesť minút“, dodáva podrobnosti náš najúspešnejší paralezec, ktorý má aj zaujímavé civilné povolanie – venuje sa sochárstvu.
