Päťnásobná víťazka a osemnásobná medailistka z paralympijských hier, parastrelkyňa Veronika Vadovičová, si v posledných mesiacoch dopriala zaslúžený oddych. Aj keď sa už chystá na ďalšiu súťažnú sezónu, porozprávala nám aj o tom, ako si predstavuje život mimo strelnice.
Na paralympiáde v Paríži 2024 získala zlato vo vzduchovej puške v ľahu a striebro v malorážke. Veľmi jasne tak dokázala, že stále patrí k absolútnej svetovej špičke. Cenné kovy priniesla z piatich hier v rade. Okrem toho má na konte množstvo titulov a medailí z majstrovstiev sveta i majstrovstiev Európy. Vo veku 42 rokov je našou najúspešnejšou zdravotne znevýhodnenou športovkyňou v letných športoch.
Veronika, ako ste trávili posledné mesiace?
„Keďže súťažná sezóna sa začína až v auguste, mala som oddych, aký som nemala možno 20 rokov. Mohla som si viac užiť osobné voľno, priestor pre seba, aj pre nejaké upratovanie, aj pre rôzne výlety. Mohla som si dovoliť to, na čo som doteraz nemala čas a nemusela sa pritom stále pozerať na hodinky. Ale riešili sme aj nové náboje na celú sezónu, mám aj novú malorážku. Práve mimo sezóny je najlepší čas vyriešiť tieto veci. Potom je to už komplikované.“
Čo vás čaká v najbližších týždňoch?
„Teraz už pomaly začínajú gradovať tréningy na majstrovstvá Európy, ktoré nás čakajú koncom septembra. A po nich sa to už nezastaví, pretože budúci rok prídu opäť nominačné preteky na ďalšiu paralympiádu. Tréningy budú tvrdé, pretože miestenku by som chcela vybojovať hneď na prvej súťaži, aby som to mala vybavené čo najskôr.“
Bude aj na paralympijských hrách v Los Angeles 2028 cieľom medaila?
„Nikdy nejdem na paralympiádu s tým, že idem pre medaily. Vytvoriť si takýto tlak na seba už dopredu je podľa mňa jedna z najhorších vecí, ktorú si môže športovec spraviť. Ja tam idem vždy podať iba výkony, ktoré mám natrénované. A tak mi to potom vychádza, že sa podarí medaila. Ale nechcem si sama vytvárať medailové ambície. Úplne stačia tie očakávania a tlaky z vonku.“
Zrejme nie je ľahké sa takto nastaviť. Máte na to nejaký naučený mechanizmus?
„V prvom rade som podstatne skúsenejší športovec ako kedysi. Strieľam už 26 rokov a veľa som sa pri tom naučila. Kedysi som to prežívala veľmi emocionálne, dnes sa na to všetko už dívam viac s nadhľadom a skôr racionálne. Vnímam aj to, že prichádzajú noví strelci, nové talenty, noví súperi, ktorí sa ešte len narodili vtedy, keď som ja už začala strieľať. Patrím už medzi veteránov a mladým ľuďom sa takto konkuruje stále ťažšie. Práve preto teraz beriem každý úspech ako bonus. Samozrejme, počítam s tým, že budem v umiestneniach pomaly klesať. Ale zatiaľ ešte nie.“
Začínate viac premýšľať aj nad životom mimo športového diania? Máte nejaké sny?
„Chcela by som viac cestovať po svete a začať žiť aj takýmto voľným spôsobom. A možno hľadať aj nejaké nové koníčky a veci, ktoré ma bavia. Popravde na to pri strieľaní nikdy nebol čas. Keď sa ma na to niekde pýtajú, tak hovorím klišé – varenie, domácnosť, cestovanie. Ale veľmi rada by som mala aj taký skutočný koníček, ktorý budem robiť iba pre svoje vlastné potešenie.“
Veľmi veľa však cestujete aj na športové podujatia. V čom je to iné?
„Možno by to mohlo byť aj to voľnočasové cestovanie. So športom síce cestujem veľa, ale necítim sa úplne komfortne, keď som viazaná na programy, harmonogramy, rýchle presuny a podobne. Rada pôjdem hocikam, ale potom by som sa cítila lepšie, keby som mohla spomaliť a urobiť si program podľa seba. To sa pri športe veľmi nedá.“
Keď bude čas odovzdať žezlo, odporúčali by ste športovú streľbu mladým paralympionikom?
„Športová streľba je taký špecifický trochu nešportový šport. Nie je tam veľa pohybovej činnosti, je to najmä o statickej sile, výdrži a treba tam mať aj vysoký prah bolesti. Vyžaduje si to tiež obrovskú trpezlivosť. Má však výhodu v tom, že má rozsah všetkých hendikepov. Takže každý paralympijský športovec, ktorý sa nenájde v iných športoch, môže prísť k nám. Ak je to pokojnejší človek, uvažujúci, dumajúci, ktorý sa nepotrebuje vyslovene vybúriť, môže sa v tom nájsť. Pre takýchto ľudí je to šport a zároveň aj relax.“
Vieme však, že noví strelci na Slovensku chýbajú. Čím to je?
„Veľa začínajúcich strelcov skončilo veľmi rýchlo preto, že sa vracali z tréningov ubolení, s modrinami, krvavými lakťami, bralo im to veľmi veľa času a nezvládli to. Začiatky sú najťažšie. Telo aj hlava si na to musia najprv zvyknúť. Až potom po niekoľkých mesiacoch môžu prísť tie skutočne technické tréningy. Nedá sa to nijako preskočiť. Preto všetkým začiatočníkom vždy hovorím, že to musia vydržať.“
Vy ste vydržali. Ale vybrali by ste si dnes pre športovú kariéru znova streľbu?
„Vďaka streľbe som toho zažila a dosiahla veľmi veľa. Konkrétne typy ľudí sa v nej naozaj dokážu nájsť a bude ich napĺňať. Ak by som ale ja dnes začínala znova, možno by som si v rámci možností vybrala nejaký vodný šport. Kajak, veslovanie a podobne. Keď som ja bola mladým hendikepovaným človekom, tieto športy sa vtedy ešte robiť nedali.“
