Jedným zo slovenských reprezentantov, ktorí mieria na ME v parastolnom tenise do Helsingborgu, je aj Ján RIAPOŠ. Pre neho to už bude 16. európsky šampionát, na tých doterajších vybojoval za 30 rokov 17 medailí, z toho 11 zlatých (6 individuálnych a 5 v tímoch), 4 strieborné (2 + 2) a 2 bronzové (1+1).
Čo pre vás znamená účasť už na 16. šampionáte?
V prvom rade, keď sa obzriem za seba, tak je to tridsať rokov v živote človeka, ktoré som strávil v profesionálnom paralympijskom športe, v parastolnom tenise. Povedal by som, že je až neuveriteľné, že od roku 1995, keď sa každé dva roky konajú ME, mi Pán Boh a ľudia, ktorí stáli alebo stoja pri mojej športovej kariére do dnešných dní, pomohli neprerušiť túto sériu na majstrovstvách Európy, čo je naozaj športový unikát. Takže som sa mohol všetkých majstrovstiev nielen zúčastniť, ale bojovať aj o najvyššie méty. Ani do Helsingborgu sa nejdem iba zúčastniť – lebo s Petrom Lovašom sme vo štvorhre nasadenou jednotkou a v singloch by som mal byť päťkou v turnaji, takže opäť nejdeme iba počítať účasti, ale bojovať o najvyššie méty.
Ako si spomínate na svoje premiérové majstrovstvá Európy?
Bolo to už dva roky po mojom úraze, v roku 1995 v Dánsku, a pre mňa to bolo také zoznámenie sa s profesionálnym športom. A viedlo napokon k tomu, že som sa nakoniec kvalifikoval aj na svoje prvé paralympijské hry v roku 1996 v Atlante. Čiže ME 1995 vnímam ako svoj prvý veľký medzinárodný turnaj z tých top turnajov a tam sa vlastne odštartovala moja profesionálna športová kariéra. A bolo to veľmi náročné, najmä vysporiadať sa s podmienkami po úraze, a do toho aplikovať aj profesionálny šport. Veľa mi to dalo a to potom viedlo k prvému titulu majstra Európy v roku 1999 na domácej pôde v Piešťanoch. Tam bol položený dobrý základ, ktorý sa potom už len rozvíjal, a nasledovala séria obhajoby titulov majstra Európy.
Za 30 rokov sa aj v parastolnom tenise veľa zmenilo. Ktoré z tých zmien vnímate najintenzívnejšie?
Vnímam ich v dvoch rovinách. V prvom rade z tej slovenskej, čo všetko sa u nás menilo, aj z hľadiska inštitucionálneho, napríklad najnovšie vzniklo ministerstvo cestovného ruchu a športu. Na medzinárodnej úrovni zasa prešiel parastolný tenis v roku 2010 pod riadenie medzinárodnej stolnotenisovej federácie ITTF. Zároveň som asi jeden z mála športovcov, ktorý musel aj v rámci pravidiel meniť veľa vecí – dotkla sa nás napríklad zmena počítania setov, kedysi sme hrali do 21, v súčasnosti do 11, či zmien u podania. V Sydney 2000 nám zasa zmenili loptičku z 38 mm na 40, potom prišla ekológia vo vzťahu k plastovým loptičkám, lepenie, nasledovali zmeny u poťahov, driev. Toto všetko má vplyv na hru, takže som musel počas celej športovej kariéry meniť extrémne veľa, aby som si udržal výkonnosť. Aj v bežnom živote si ľudia niekedy myslia, ´niečo som dokázal a už to len udržiavam´. Hovoríme tomu ´duchovná lenivosť´. Ale človek potrebuje každý deň na sebe pracovať, a samozrejme, s určitou múdrosťou. Lebo ak sa pozriem na svoj vek, tak moje roky nezastali, aj systém prípravy sa výrazne zmenil. Profesionalizácia v parašporte, parastolný tenis nevynímajúc, je veľmi dynamická, čo vidíme na príkladoch mnohých krajín, ktoré sú riadené profesionálnymi realizačnými tímami, majú vytvorené viaceré tréningové skupiny, a všetky podmienky na ideálnu prípravu ako Veľká Británia, Španielsko či USA.
Ženie vás vpred aj niečo ďalšie ako osobná motivácia získať medailu?
Pevne verím, že tento môj príbeh pritiahne viacerých záujemcov k športu, pretože to je asi najdôležitejšie, aby každá športová aktivita motivovala nových začínajúcich športovcov. Športová kariéra nie je len o jednom výkone či úspechu. Športový život by mal ľudí aj motivovať, aby predčasne nekončili so športovou kariérou, ale hľadali cesty ako ďalej. Napríklad ja som už pred Parížom cítil, že ma mnohí odpisujú, čo sa týka výkonnosti. Napokon z toho bola zlatá medaila. A toto je asi ďalšia motivácia pre mnohých, ktorí niekedy zbytočne skoro uvažujú o konci športovej kariéry. Samozrejme, ak sú tam zdravotné problémy, je to niečo iné, ale na konci dňa by šport vždy mal hlavne posilňovať naše zdravie a nie ho ničiť. A o toto sa tiež snažím, aby realizačné tímy na to dbali, a aby zdravotná starostlivosť v našich paralympijských športoch bola čo najlepšia.
ME sú zároveň kvalifikáciou na MS 2026 a už aj zbieranie bodov na ďalšiu paralympiádu 2028 v Los Angeles, takže ide o veľa…
Prechodom pod ITTF sme prešli aj na nový renkingový systém, ktorý je veľmi dynamický. To znamená, že nestačí mať len postavenie v rebríčku, pretože body sa pravidelne každý týždeň odčítavajú aj pričítavajú, podobné ako v ATP. A teraz nám paralelne bežia tri rebríčky – prvý klasický, podľa ktorého sa nasadzuje, druhý pre MS 2026 v Thajsku a tretí pre PH 2028 a všetky sú veľmi dôležité.Ten prvý, nasadzovací preto, lebo keď nie ste nasadený, môžete sa už v prvom kole stretnúť s najlepšími hráčmi. Aj ten pre MS je veľmi náročný, lebo svetový šampionát sa podobne ako PH konajú len raz za štyri roky a zúčastní sa ich rovnako len 290 najlepších hráčov sveta. A tieto tri paralelné rebríčky sú časovo obmedzené. Rebríček pre MS bude napríklad ukončený v lete budúceho roka a MS sa budú konať v decembri.
Samotné majstrovstvá Európy majú vysokú bonifikáciu pre získanie počtu bodov, takže je to veľký odrazový mostík. A na Slovensku je veľa hráčov, ktorí ak by sa teraz uzavrel rebríček k MS, už by sa na ne nedostali. Preto sme sa na úrovni zväzu rozhodli otvoriť šancu aj mladým športovcom, aby okrem stálic bola šanca aj pre ďalších dostať sa na MS. Takže dnes sú v pozícii, ako som bol ja v roku 1995, že idú zbierať skúsenosti. Ďalším faktorom je, že nie na všetkých podujatiach sa otvárajú aj všetky kategórie. Či už sú to štvorhry alebo mixy pre vozíčkarov. Takže, je tam veľa premenných, ale účasť na turnajoch najvyššej kategórie, kde ME patria, môžu zabezpečiť športovcom účasť na MS či PH.
S akým výsledkom budete spokojný po návrate zo Švédska?
Vo štvorhre s Petrom Lovašom ašpirujeme na najvyššie ciele. Ako nasadený pár číslo jedna chceme zúročiť túto pozíciu a súťaž vyhrať. V singloch je Peter nasadený ako trojka, ja ako päťka, takže Peťo by mohol siahnuť na svoju prvú singlovú medailu. Som presvedčený, že je v dobrej forme a má na to, aby zabojoval. U mňa bude záležať aj na vyžrebovaní s ohľadom na štýl hry, lebo mám tam pár hráčov ako Czuper či Suchánek, ktorí hrajú iný stolný tenis ako bežne hrávame. Boris Trávníček , Alenka Kánová či Richard Csejtey sú hráči, od ktorých tiež očakávame, že zabojujú o najvyššie méty. Rovnako aj vo štvorhre či mixoch Boris s Petrom Mihálikom, resp. Alenkou. Ostatných vnímame, že idú zbierať skúsenosti, ale môžu aj milo prekvapiť. Napríklad Lukáš Kližan, ktorý má v tréningovej skupine mňa aj Petra Lovaša, takže je tiež pripravený veľmi dobre. Pevne verím, že naše predpoklady sa naplnia a zo severu Európy sa budeme vracať spokojní.
